7 spôsobov, ako NEvychovať z dieťaťa závislého na OnlyFans

pozn: Tento text pochádza z pera Kataríny Brňákovej, bol napísaný bez využitia umelej inteligencie. 

Ak čakáte 100% zaručený návod, tak vás sklamem. Taký návod totiž neexistuje. Aspoň ja o ničom takom neviem. Čo by zaručilo, že naše deti sa nestanú závislými na čomkoľvek. 

Môžeme však spraviť veľa pre to, aby sme riziko závislosti nezvyšovali.   

Včera sa ku mne dostal zaujímavý článok o následkoch používania platformy OnlyFans. Popis cesty obyčajnej zvedavej užívateľky k pornohviezde nemusí byť nereálny pre ktorúkoľvek mladú ženu.

Priznám sa, keď sme sa počas tehotenstva z výsledkov odberu plodovej vody dozvedeli, že čakáme dievčatko, nebolo mi všetko jedno. "Ako ju ochránim pred tým všetkým, čo na dievčatá v tomto svete číha?" bola moja prvá myšlienka hneď po vďačnosti za to, že podľa výsledkov bolo dieťa zdravé.

Našťastie nám prišli do cesty knihy, ktoré poukázali na súvislosti. Napríklad kniha Koncept kontinua je u mňa medzi TOP knihami pre rodičov, ktorí chcú porozumieť súvislostiam. Dala nám úplne iný pohľad na naše možnosti už od novorodeneckého veku dieťaťa, v prevencii neskorších závislostí. 

Kľúčom je spoznanie potrieb dieťaťa a ich naplnenie vo chvíli, keď sú aktuálne.

Pred výchovou našich detí je však dobré spoznať aj iné dieťa - ktoré žije v našom vnútri a možno jeho nenaplnené potreby z detstva riadia naše myšlienky, rozhodnutia a činy. Dopriať mu to, čo chýba a tým sa oslobodiť od záťaže, aby sme mohli ísť deťom príkladom nielen slovami, ale aj vnútorným pokojom. 

Zopár kľúčových vecí, ktoré som zostavila na základe práce s knihou Som skvelé dieťa - 7 pilierov detského sebavedomia, ktorá nám pomáha od jej vzniku. Vďaka spoločnému čítaniu s deťmi som zažila veľa AHA momentov, spoznala mapu vnútorného sveta dieťaťa, k čomu kompas dáva do rúk rodičom samotné dieťa. Cez rozhovory podľa podnetov na konci jednotlivých kapitol. Tieto rozhovory sa rozvíjajú svojvoľne, aj po odložení knihy. Z vlastnej skúsenosti som vďačná za každý jeden z nich, lebo sú vzácnym stavebným kameňom budovania vzťahu s deťmi. 

1. Presvedčenie, že som chcené dieťa

Pozná naše dieťa príbeh svojho príchodu na svet, z nášho pohľadu? Poznáme my, rodičia, pohľad a pocity otca/matky nášho dieťaťa? Rozprávame sa s dieťaťom o tom, ako sa udialo to, že bolo splodené (nemyslím technicky), alebo ako sme sa spoznali s jeho otcom/matkou, či sme plánovali, koľko sme čakali? Ak nebolo plánované, povedali sme mu úprimne, ako sme sa cítili? Dokážeme si vôbec úprimne priznať, ako sme sa cítili pri sklamaniach, keď sa nedarilo, alebo pri zistení tehotenstva, keď sme to vôbec nečakali? Máme v sebe vyjasnené, čo to s nami vtedy spravilo? Spracovali sme možný pocit krivdy, alebo pochybnosti? 

Uisťujeme dieťa o tom, že bez ohľadu na okolnosti bolo s láskou očakávané?

Ak sme podobné rozhovory v našom detstve neabsolvovali a máme možnosť sa spýtať, môžeme sa o tom porozprávať aj so svojou matkou, resp.rodičmi. Ak vás pri tej predstave - rozhovoru na túto tému - premohli nepríjemné pocity, môže to byť impulz, že to v sebe nemáte vyjasnené. Každý človek má právo vedieť o svojom pôvode, ak je to v rámci možností. Ak je to pre vás výzva, aby ste sa spýtali svojich rodičov, povedzte aspoň nahlas: "Som chcené a s láskou očakávané dieťa.". Sledujte svoje pocity, ukáže sa, či je tu priestor na zlepšenie, v oblasti sebaprijatia.    

2. Presvedčenie, že sem patrím

Vieme, ako vníma naše dieťa svoje miesto v rodine? Za koho sa považuje? A za koho ho považujeme my? Doprajeme mu pozornosti, príležitosť môcť byť dieťaťom, alebo počúva, že keď má súrodenca, ono je už veľké (bez ohľadu na to, koľko má rokov)? Aký príklad mu odovzdávame, ohľadom úlohy ženy a muža v rodine, domácnosti? Ako vnímame my sami (matky aj otcovia) svoje telo, zmeny, ktorými telo prechádza, svoj ženský cyklus, resp.postoj k ženskosti matky detí? Ako vnímame výchovu detí? Je to záťaž, ktorá nás ničí, neustála obeta, otroctvo? Aký život predžívame deťom? Život ženy, ktorá plní úlohy tým, že vynosí a porodí dieťa, vychováva ich, vedie domácnosť a pritom aj pracuje, no všetko podriadené rodine, alebo život ženy, ktorá sa má rada, má svoje hranice v práci aj vo vzťahoch? Život muža, ktorý nikdy neplače, jeho hlavnou úlohou je zarábať peniaze a koho dieťa rešpektuje z hrozby trestu, alebo muža, ktorý dokáže vyjadriť svoje pocity, túžby, má v úcte matku detí, pracuje s nadšením a aktívne je súčasťou starostlivosti o deti? 

Máme pocit, že patríme do našej rodiny? Pred príchodom domov cítime, že sme na ceste na správne miesto, alebo s nechuťou prekročíme prah domova? Dokážeme o tom hovoriť s ostatnými členmi rodiny? Vyjadrujeme vďačnosť za to, čo vnímame ako dobré a úprimne hovoríme o tom, čo by sme si priali zlepšiť? Dokážeme si vypočuť ostatných a hľadať kompromisy, aby sme všetci nadobudli a posilňovali pocit, že sem patríme?

3. Istota, že ma ľúbia a že som hodné lásky

Vieme s istotou, že naše dieťa sa cíti milované a hodné lásky? Bez toho, že by malo niečo spraviť, nejako vyzerať, podať nejaký výkon? A je to skutočne tak? Cítime sa hodnými lásky my sami? (mamy aj otcovia).  Prijímame svoje slabosti, aj chyby, rôzne nedostatky? Alebo si kladieme nejaké podmienky a porovnávame sa s inými? Sebavedomie dievčat nesmierne ničí veta, ktorú s obľubou používajú niektorí starší ľudia (ale aj mladší, ktorí to prevzali): "Pekné/dobré dievčatká toto nerobia." Zasadí to myšlienku do hlavy dieťaťa, že správanie vplýva na to, či sú považované za zlé, dobré, pekné, škaredé. A tá myšlienka časom môže vyklíčiť a rásť. V puberte sa môže prejaviť aj v komunikácii so sebou a vplývať na to, komu dovoliť siahnuť na telo, alebo ponižovať dušu. Vyhovieť požiadavkám, ktoré jej ubližujú, spôsobujú bolesť, ale keď pekné dievčatká sa majú nejako správať, aby boli pekné a dobré, tak druhí si môžu dovoliť, čo len chcú. Alebo práve naopak, spôsobí to obrovskú bariéru vo vytváraní vzťahov, odsudzovanie seba alebo druhých. Ak sa necítime hodné lásky my, matky, považujme za prioritu rozvoj sebalásky a vedomia sebahodnoty. Bez toho akýkoľvek príklad pre naše dcéry môže minúť účinkom, lebo nebude autentický. 

Postoj "som otrokyňa, aby moja dcéra bola kráľovná" je obrovský omyl, ktorý nikdy neprinesie želaný výsledok.

Problémy u chlapcov môže narobiť postoj, že chlapi nikdy neplačú a prejavovať pocity je neslušné, ba priam neakceptovateľné. Veď muž by mal všetko zniesť, byť silný a rozhodný. Znak slabosti - plač - patrí iba ženám. Pritom práve muži, ktorí sa v detstve naučia prejavovať svoje pocity, pestujú v sebe skutočnú silu, nielen navonok tak vyzerajú, podľa správania. 

Cítime my, rodičia, že sme ľúbení a hodní lásky? Skutočne? Poznáme svoj jazyk lásky a jazyky lásky členov rodiny? 

4. Istota bezpečia

Má naše dieťa možnosť vnímať nás v situáciách, kde sa prejavuje naša odvaha? Napríklad odvaha vyjadriť svoj odlišný názor primerane, odvaha plakať, odvaha odmietnuť to, čo je nám nepríjemné? Ak umožníme, aby to zažilo, získame nielen jeho úctu, ale mu dáme príklad, že sa to DÁ. Avšak, položme si otázku: žijeme odvážne? Tak, ako žiť chceme? Vytvoriť pocit bezpečia pre dieťa začína vytvorením pocitu bezpečia pre seba. Cítime sa v živote v bezpečí, resp. konáme v súlade s tým, čo v skutočnosti chceme? Ako sa pri nás cítia druhí? Máme ich dôveru, alebo sami sa tápame v neistote? Aby sme podporili deti v prežívaní ženskosti a mužskosti, potrebujeme začať u seba. Pocit bezpečia v sexe nedáva iba používanie prezervatívu, antikoncepcia, ale hlavne vzťahy s ľuďmi, s ktorými máme dôverný vzťah. A dôverný vzťah by sme mali pestovať aj so sebou. Byť úprimnými k sebe. Priznať si to, čo možno druhým nechceme alebo nedokážeme priznať. No pred sebou nezatĺkať, nezľahčovať, ani nezveličovať. Dá sa to naučiť.   

Vieme, ako vníma naše dieťa prostredie nášho domova, rodiny, škôlky, školy? Cíti sa v bezpečí, alebo mu niečo vadí? Dokáže sa nám zdôveriť, keď ho niečo rozrušilo, alebo sa zdôveriť niekomu, kto v danej chvíli, resp. danej záležitosti dokáže pochopiť, podporiť, pomôcť? Dokážeme to my, ako rodičia, alebo frustráciu riešime fajčením, alkoholom, sladkosťami, či únikom do online sveta?

5. Vedomie rovnocennosti

"Nikto nie je viac, ako druhí a nikto nie je menej, ako druhí." Žiadna žena sa nenarodila preto, aby jej úlohou bolo obsluhovanie potrieb muža, na úkor svojich. Podobne žiadny muž sa nenarodil preto, aby utláčal ženu a spravil z nej slúžku a v horšom prípade fackovacieho panáka. Aj umeniu lásky je potrebné sa učiť, je skvelé, keď sa to dieťa učí od rodičov. Ak spozná rôzne jazyky lásky, lepšie pochopí seba aj druhých. Partnerský vzťah s milovanou osobou prispeje k rastu, keď vzťah so sebou máme vyriešený, intenzívny a živý. Podporujúcim príkladom matky je, keď prechováva úctu k sebe aj k mužom. Po rokoch to môže veľmi vplývať na konanie dcéry, keď sa dostane do situácie, v ktorých by mohla byť zneužitá, ale aj keby ona mohla manipulovať druhých svojou ženskosťou. Nemusíš robiť to, čo ti je nepríjemné a spôsobuje bolesť na tele alebo duši. V prvom rade by sme mali podľa toho žiť my, matky. Podporujúcim príkladom otca je, keď prechováva úctu k sebe aj ku ženám. Neskôr sa to môže prejaviť v tom, ako dokáže byť oporou matke svojich detí a podporovať deti v rozvoji. Príklad otca, ktorý má v úcte seba aj ženy, je jedna z najlepších foriem prevencie domáceho násilia. 

Ako sme to zažívali v detstve my? Dostali sme od rodičov príklad, ktorý chceme žiť aj my? Ak nie, čo pre to robíme vedome, aby v našej rodine to bolo inak? 

6. Vedomie výnimočnosti

Skoro všetci rodičia snívajú o tom, že ich dieťa si nájde dobrého partnera/partnerku, s kým budú žiť pekný život. Dieťa, ktoré je rodičmi uznávané a podporované, môže veriť, že je výnimočné. A mať v úcte výnimočnosť druhých. Na dobrého životného partnera sa nečaká s preloženými rukami, ale dá sa vedome zvyšovať zdravé sebavedomie dieťaťa, aby dokázalo rozpoznať v druhých to, čo môže viesť k spoločnému rastu. Aby malo v úcte seba a považovalo sa za odpoveď na úprimnú túžbu niekoho, tvoriť spoločne skvelý pár. Nielen túžiť po výnimočnom partnerovi/partnerke, alebo sa uspokojiť s tým, že "aspoň nejaký/á" ho chce, ale na vzťah sa pozerať ako na príležitosť k rastu. My, rodičia, považujeme sa za výnimočných? Uvedomujeme si dostatočne, že sme výnimočnými osobami v živote svojich detí? K tomu, aby sme boli a aby sme sa cítili ako Superstar, nepotrebujeme si robiť kariéru, ani dosiahnuť obrovskú slávu. Nikto na svete nie je rovnaký, sme jedineční, každý jeden človek. Rodičovstvo samo o sebe nás dáva do pozície, kde svoju výnimočnosť môžeme vnímať aj inak a každý deň. Pre niekoho sme majákom, príkladom, absolútnym stredom vesmíru. Ako by sme neboli teda výnimočné? V knihe Dojčenie slovom aj písmom som písala vetu, ktorá rezonuje mnohými čitateľkami a otvára inú perspektívu rodičovstva:

"...keď sa nám narodila dcérka, vedela som, že v prvom rade mám byť mamou. Nie preto, lebo v mojom živote je na prvom mieste dieťa, ale preto, lebo som na prvom mieste v živote svojho dieťaťa. V role iba ťažko nahraditeľnej."

7. Vlastná hodnota a sebadôvera

Dokážeme odovzdať dieťaťu presné kroky, ktorými posilňuje vedomie svojej hodnoty a buduje zdravé sebavedomie? Poznáme,  používame tie kroky v rodičovstve my sami? Priznávame si chyby pred deťmi? Alebo máme dojem, že by sme tým znižovali ich úctu k nám? Môžeme sa porozprávať s deťmi o tom, čo sa nám v detstve nepodarilo a predsa sme vzácnymi dospelými (veríme tomu, že naozaj sme?) Zároveň môžeme trénovať odpustenie sebe, že sme niečo nezvládli, alebo sme nevedeli. Môžeme vnímať, ako sa časom menia naše konverzácie s dieťaťom. 

Dôvera v puberte sa nezačína budovať začiatkom puberty.

Ako aj príprava na manželstvo nezačína, keď sa naše dieťa zasnúbi. Malými krokmi, hlavne prácou na sebe odovzdávame deťom vzácne a prapotrebné veci, ktoré im pomôžu zodpovedne sa správať a prežiť aj obohacujúci a výživný sexuálny život. Byť skvelým partnerom, skvelou partnerkou, nie iba vysluhovačom prianí, obeťou či ženou, ktorá len tak prežíva. A tiež sa stať skvelým rodičom. Akými sa stávame prácou na sebe, postupne, aj my.

Úprimne prajem našej spoločnosti deti, ktoré si naplno uvedomujú svoju hodnotu, majú v úcte seba aj druhých a žijú vedome, s láskou k sebe, svojmu telu, aj okoliu.

Čo myslíte, ak spoločnou prácou na sebe postupne vybudujeme nielen rodinné vzťahy, ale aj zdravé sebavedomie, zvýši alebo sa zníži riziko toho, že dieťa bude mať nutkanie hľadať pozornosť a pocit lásky obnažením svojho tela, alebo zízaním na ženy, ktoré to robia za peniaze? Zláka ho možnosť "ľahkého" zárobku, alebo si uvedomí hodnotu poctivo zarobených peňazí? Bude dotovať  svojimi financiami zdanlivé naplnenie svojich túžob, alebo sa sústredí na vybudovanie reálne naplňujúceho vzťahu so ženou, ktorá sa stane matkou spoločných detí? 

Našou úlohou nie je celý život chrániť dieťa pred nebezpečenstvom a výzvami sveta, ale ich pripraviť na rozvážne rozhodnutia. Veriť im, že to dokážu aj vtedy, keď tam nebudeme. A veriť sebe, že to dokážeme. Skutočne veríme? 

Pomôcť deťom písať taký príbeh života, ktorý sa nielen dobre rozpráva, ale sa dobre aj žije, môžete aj pomocou hviezdnych knižných balíkov nášho vydavateľstva "Sebavedomá matka a dieťa".

Tiež s láskou odporúčam Učebnice sebalásky.

S láskou k životu,

Katarína Brňáková

Majiteľka vydavateľstva TOP1 knihy s.r.o.