Diagnózu dcéry som brala ako osobné zlyhanie. Ako to je po 12 rokoch?

Súčasťou príbehu našej rodiny je diagnóza "elektívny mutizmus" bezmála 12 rokov. Znamená to stratu reči v určitých situáciách, aj keď dieťa rozprávať vie. Teda nie, že by dieťa nevedelo, alebo nechcelo rozprávať. Ono jednoducho v danej situácii nedokáže. Je to zriedkavá diagnóza, preto sa často zľahčuje, nevenuje sa jej pozornosť. My sme to nedopustili a na odporúčanie škôlky sme vtedy 4-ročnú dcéru zobrali na psychologické vyšetrenie, obrátili sme sa na súkromnú psychologickú poradňu v hlavnom meste. Príčinou vyšetrenia bola, že dcéra v škôlke vôbec nerozprávala. Komunikovala inak, ale nerozprávala, pritom vtedy už plynule ovládala 2 jazyky (od narodenia je vychovávaná dvojjazyčne, keďže sme mali zmiešané manželstvo).

Od psychologičky sme dostali návod, ako k dieťaťu pristupovať, aby sa dokázalo uplatniť v škôlke a neskôr v škole. Aj testy školskej zrelosti absolvovala v tejto poradni. Pred zápisom do školy sme sa informovali u riaditeľov škôl, o ktorých sme uvažovali. V jednej škole nás riaditeľka ubezpečila, že spravia všetko preto, aby dieťa mohlo napredovať s ostatnými, v druhej škole riaditeľka zaujala postoj, že nie je potrebné iné zaobchádzanie (napriek odporúčaniu psychologičky), k dieťaťu treba pristupovať akoby bolo bez diagnózy a ono "sa prispôsobí" triede, lebo nebude mať na výber.

Tento postoj som odmietla a dieťa sme dali zapísať do prvej školy. Už pri zápise mali učiteľky naštudované (podľa odporúčanej literatúry od psychologičky), ako komunikovať s dieťaťom a zvládli to výborne.

Príznaky elektívneho mutizmu sa u našej dcéry prejavovali spôsobom, že s cudzími ľuďmi a autoritami vôbec nerozprávala. Ani v jasliach, škôlke s učiteľkami. Pri nástupe do prvej triedy sme boli pripravení na iný spôsob výučby, ale naša dcéra od druhého dňa začala rozprávať. Vlastne, iba šepkať, ale to bol taký pokrok, že som sa rozplakala, keď mi to jej triedna učiteľka povedala. V triede majú deti aj s autizmom, hyperaktivitou, takže to bolo a je "pestré". Deti si zvykli, že keď odpovedala dcéra, tak v triede muselo byť hrobové ticho, aby učiteľka počula šepkanie. Prijali to a nepovažovali za niečo nezvyčajné.

Na  druhom  stupni  sa  začali  učiť  na  všakovakých  karanténach  a  online  vyučovaniach.  Vlastne v 4.triede boli prvé vládne opatrenia. Vtedy sama prišla s tým, že počas online vyučovania sa mali naučiť básničku a čítať nejaký text a ona chcela spraviť nahrávku pre učiteľku. Keď to učiteľka počula, že ona rozpráva nahlas, bola ohromená a nahrávku prehrala aj v zborovni (dcére sme to vopred nepovedali, aby sme ju "nevystrašili"). Ale to, že učiteľka mala obrovskú radosť, spôsobilo radosť aj jej. V 5.triede mali inú triednu, ale o jej diagnóze samozrejme vedeli aj ostatní učitelia. Učiteľka slovenčiny vymyslela počas jednej z karantén, že jej dala možnosť odpovedať tak, že po skončení hodiny sa pripojili iba ony dve a dcéra jej odpovedala. Nahlas! Potom postupne to začali aplikovať aj s inými učiteľkami a fungovalo to. Teda prihlásené na zoom iba učiteľka a žiačka. Dokonca keď mali školskú inšpekciu, sledovala to aj inšpektorka (bez toho, že by dcéra o tom vedela, že ju počuje aj niekto iný) a veľmi uznala, že je to pokrok.

V  7.ročníku  dcéra  začala  hovoriť  na hodine  potichu,  teda  už  nie  šepkať.  Tešila  sa  celá  trieda. V 8.ročníku začala hovoriť nahlas. Nie veľmi hlasno, lebo ona nerozpráva veľmi hlasno, ale normálne, zrozumiteľne odpovedala na otázky učiteľa, resp. sa prejavovala normálnou hlasovou intenzitou na vyučovacej hodine.

Počas školského roka boli na burze stredných škôl, v rámci prípravy na výber povolania a úplne natešená prišla, že v pohode sa rozprávala aj s učiteľkami zo stredných škôl.

Ešte  spomeniem,  že  ako  sa  postupne  zlepšovali  príznaky  diagnózy  v  škole, tak aj mimo školy. V pohode si už vypýtala lístok na autobus, komunikovala na krúžkoch, na ZUŠ-ke, viedla rozhovory v rámci rodiny, aj na návštevách, nadviazala priateľstvá.

Na konci školského roka sa stalo niečo neopísateľné. Na ďakovnej svätej omši čítala! Ona sama sa tak rozhodla, pripravovala sa na to týždeň a pred omšou mala dosť veľkú trému. Povedala som jej, že ak z toho nemá dobrý pocit, nemá to robiť, niekto iný tie dve vety prečíta. Aby to bol skutočný úspech a aby to robila KVôLI SEBE, nie ako povinnosť, lebo nikto to od nej neočakáva a ja ju milujem aj bez toho, že by musela niečo dokazovať. Na omši pristúpila k čítaniu, jej hlas sálal kostolom a pre mňa to bol akoby zázrak.

O pár týždňov končí 9.ročník a od septembra nastupuje na odbornú školu, ktorú si vybrala už pred rokom. Má jasnú víziu života - možno ani nie presnú definíciu, čo a kedy dosiahnuť v živote, ale KÝM SA STAŤ.

Prečo o tom píšem?

Lebo som si uvedomila, že to stojí za to. Spoznávať potreby svojich detí a prispôsobiť výchovu. Trvať na tom, aby to dodržiavali aj ostatní v rámci rodiny a okolia, vysvetliť im, aby tomu porozumeli. A hlavne, spolupracovať so školou.

Som nesmierne vďačná, že spoločnými silami dokážeme poskytnúť priestor pre rozvoj a rast. A to aj s tým, že medzitým naša rodina absolvovala rozvod, sťahovanie do iného bytu v rámci mesta a smrť najstaršieho dieťaťa.

Naša škola nie je súkromná, zriaďovateľom je mesto. Pracujú v nej ľudia, ktorým záleží na raste kolektívu a aby sa deti učili spolupracovať. Prijať fakt, že život je o tom, že máme svoje potreby a nejde len o to, aby sme sa neustále prispôsobovali niekomu na úkor seba, ale vytvorením priateľského prostredia rastieme všetci spoločne.

Priznám sa, že pred rokmi, keď som videla na papieri napísané, že moje dieťa má špeciálne potreby a potrebuje iný prístup, mala som pocit osobného zlyhania. Ja som bola v škole vždy medzi najlepšími a aj moje najstaršie dieťa. Toto bola pre moje ego obrovská výzva. Nebojme si to priznať a pracujme na tom. Každé dieťa s diagnózou nás môže niečo naučiť. Mali by sme teda začať od seba. Keď my s tým budeme vyrovnaní, tak sa ľahšie zvláda reakcia a prístup okolia.

Dnes preciťujem obrovskú vďačnosť, že mám doma usmiatu tínedžerku, ktorá má aj predstavu o tom, čím chce byť a kým sa chce stať. Považuje sa za peknú, neodmieta, ale má rada seba. To sú všetko veci, ktoré som ja v jej veku nevedela, nedokázala, darmo som mala samé jednotky a vyhrávala súťaže.

Zdravé sebavedomie našich detí a pocit bezpečia sú podstatnejšie, ako akýkoľvek výsledok v škole. Tak buďme dobrí k sebe, v prvom rade my, rodičia. Pre mňa spokojnosť mojich detí a chuť do života sú jednými z najvzácnejších vecí života. Vyberajme dôkladne, nebojme sa reagovať flexibilne a spolupracujme so školou. Stojí to za to.

Ako pomôcku na budovanie zdravého sebavedomia už 4.rok používame knižku Som skvelé dieťa (áno, aj pre staršie deti). Ohľadom spracovania strachu aplikujeme do života techniky z knihy Olívia v bublinke odvahy.

V našom vydavateľstve neponúkame nič, čo by neobsahoval kúsok nášho života.

Delíme sa, aby svet bol lepším miestom pre život pre nás všetkých. Preto som mala slzy na krajíčku, keď som čítala skúsenosti s knižkami pani, ktorá riešila, že jej dcéra v škôlke nerozpráva. Po spoločnom čítaní knižiek z balíka Odvážne dieťa a testovaní rukopisu pripravovanej knihy Olivia a tajomstvo odvahy dcéra v škôlke začala rozprávať. A nielen tam. Vybavilo sa mi, ako by mohol vyzerať náš život, keby sme už pred 12 rokmi mali k dispozícii tieto knihy? Aj to je jedným zo silných dôvodov, prečo robíme všetko, čo je v našich silách, aby o knižkách sa dozvedelo čo najviac rodičov.

Naše knižky nedávajú záruku, že sa vyriešia všetky výzvy rodiny. Ale spoločné čítanie jednoznačne rieši veľa. Svedčí o tom aj spätná väzba od čitateľov a verím, že aj nová kniha pomôže tvoriť lepší svet v rodinách.

S láskou k životu

Katarína Brňáková

Majiteľka vydavateľstva TOP1 knihy s.r.o.