Strach z hlbokého bazéna & metóda záchytných bodov
Dostali sme e-mailom oznámenie zo športového klubu, kam chodí naša 6-ročná dcéra plávať, že postupuje do ďalšej skupiny. Keď sme jej to s radosťou oznámili, rozplakala sa. Vedela totiž, že v novej skupine, ktorú volajú "Delfíny", bude musieť plávať v bazéne s trojmetrovou hĺbkou. Sama meria len 115 cm, takže mala z hĺbky pochopiteľný stres.
Veľká hĺbka je niečo, čo nám samo o sebe môže naháňať strach, dokonca vyvolať paniku bez ohľadu na to, či vieme plávať. Ja som ako dieťa chodievala plávať na jazero Kuchajda v Bratislave. Keďže voda tam nie je priehľadná, nevedela som, v akej hĺbke som. Sústredila som sa na povrch, nie na dno, a to ma nestresovalo. Avšak ako dospelá som pri mori mala možnosť plávať v krásnej priezračnej vode s viditeľnosťou 15 – 20 metrov. Hoci to bolo nádherné, rozbúšilo sa mi srdce. Musela som si pripomínať, že plávať viem, a vedome to predýchavať.
Metóda "Pace and Lead" (Pochopenie a vedenie)
Večer pred nástupom do novej skupiny sa dcéra v posteli rozplakala. Keď mi hovorila o svojej hrôze, naladila som sa najprv na pochopenie – metódu "Pace and Lead". Porozprávala som jej svoju skúsenosť s morom a ako som aj ja prežívala stres z hĺbky. Pomohlo jej zistenie, že je prirodzené mať strach a že pomáha zmeniť pozornosť na iné záchytné body (napríklad na oblohu nad hladinou).
Keď sa cítila pochopená, prešli sme na druhú časť – "Lead" (vedenie žiadaným smerom). To, kam smerujeme naše myšlienky, totiž naberá na sile. Spoločne sme si definovali záchytné body:
Vie sa udržať na vode (inak by ju do skupiny nepustili).
Ak by sa aj nakrátko ponorila, vie, že treba hýbať rukami a nohami tak, ako sa naučila.
Vie otvoriť oči vo vode, zorientovať sa a sústrediť sa na okraj bazéna.
Určili sme si aj motivačné odmeny. Túžila po malinách a mini hračke z automatu na plavárni. Dohodli sme sa, že toto bude jej ďalší záchytný bod – príjemná odmena, na ktorú sa môže sústrediť, keď príde strach.
Na druhý deň po ceste na plaváreň si ešte pýtala "bublinku bezpečia".
Hoci hovorila, že ju trošku bolí bruško, bola už pozitívne naladená. Priznám sa, že aj ja som s očakávaním čakala, kedy vyjde zo šatne.
O to viac ma potešilo, keď mi so širokým úsmevom bežala v ústrety: "Mamička, ja som to zvládla!" Hrdosť v jej očiach bola obrovská. Dokonca vyhlásila: "Mne sa to hrozne páčilo! Skákali sme šípku z kraja do hlbokého bazéna a ja som sa ako delfínik ponorila a potom vyplávala." Pocítila som úľavu. Mentálna príprava priniesla svoje výsledky.
Prečo nenechať strach "zakonzervovať"
Prešli sme dlhú cestu. Keď ako štvorročná zažila pocit topenia, mala potom z vody veľký strach.
Písala som o tom článok v minulosti. Niektoré mamičky mi vtedy radili, že "rešpektujúca výchova" znamená dieťa do ničoho nenútiť a strach jednoducho akceptovať. Iné mamičky mi však písali opačné skúsenosti – ak im v detstve nikto nepomohol spracovať negatívny zážitok a nedal im záchytné body. Ich strach sa "zakonzervoval" a dnes ho majú aj po tridsiatke a preto sa vode stále vyhýbajú.
Detské psychologičky potvrdili, že pre dieťa je dôležité aby ho rodič pochopil, ale zároveň ho podporil a dodal mu odvahu. Plávanie je predsa zručnosť potrebná pre život.
Zatiaľ čo sa dcéra vytešovala, že to bol pre ňu "najlepší deň", pre mňa je to potvrdenie, že učiť deti (aj seba) pracovať so strachom má obrovský zmysel.
Kapitola o zvládaní strachu z vody je jednou z deviatich tém, ktoré nájdete v knižke Olivia a tajomstvo odvahy. Rukopis testovalo vyše 200 rodín – a dve zo spätných väzieb od mamičiek sa týkajú práve témy strachu z bazéna.
PS: Ak si chcete ako mama posilniť vlastné sebavedomie a vnútornú silu na podporu svojho dieťaťa v náročných situáciách, mohla by sa vám hodiť novinka o sebavedomí a vzťahoch pre ženy – Som sebavedomá žena.
Michaela Ray
Autorka & terapeutka
