Syn sa bojí chodiť do školy po evakuácii, ktorá bola pred 3 týždňami
MAMIČKA SA PÝTALA V DISKUSNEJ SKUPINE NA FB:
Máme so synom odvtedy strašné problémy. Každé ráno robí scény, horšie ako keď začal chodiť do škôlky. Prvú hodinu vraj zvykne plakať, ale potom už je dobre. Ale nechce zostať v družine. Hovoríme s ním veľa, riešime to so školskou psychologičkou, ale mám pocit, že sa to nelepší. Zľakne sa buchotu, rozhlasu v škole a podobne. Mám pocit, že je z neho jedno klbko nervov. Už netuším, ako ďalej. Čakať, že to prejde? Riešiť to s iným psychológom? Nechať ho doma nemôžeme.
Predtým nebol žiaden problém, triednu má super, predtým to bolo naopak, že keď musel ostať doma kvôli chorobe, plakal, že chce ísť do školy. V deň incidentu sa stihol obliecť a obuť, lebo mali práve ísť na telesnú. A v škole im povedali iba, aby rýchlo opustili školu, až potom sa vonku od niekoho dozvedel, že je tam bomba.
Iná mama sa pridala do diskusie: Dnes mi dcérka hovorila, že udrel blesk počas vyučovania a deti sa zľakli, že je bomba.
Ďalšia mama: Aj môj 11-ročný syn mi povedal, že sa odvtedy bojí chodiť do školy. Čo ak tam bude bomba naozaj. Ale už to menej spomína, čas asi pomáha.
ODPOVEDÁ TERAPEUTKA a AUTORKA MICHAELA RAY:
Podľa toho, čo píšete, má Váš syn panickú (traumatickú) reakciu na to, čo zažil. Stáva sa to vtedy, keď človek zažije kombináciu týchto 3 vecí: šok z hrozivej situácie, extrémny strach a pocit bezmocnosti zároveň. Informáciu o bombe sa dozvedel od iného dieťaťa, navyše bola pravdepodobne skreslená, teda že bomba tam reálne je a to insinuuje, že už len čakáme, kým vybuchne a zomrieme. (Nie len že niekto nahlasoval a nevie sa to naisto, sme v bezpečí mimo školy a polícia všetko preveruje a zabezpečuje našu bezpečnosť.)
Keďže deti čakali v hrôze na zvuk výbuchu, spúšťačom paniky môže byť školské prostredie v kombinácii s hlasným zvukom (napríklad školským rozhlasom, zvonením, padnutím knihy, hrmením, zvukom zbíjačky, keď vonku opravujú chodník, preletom hlučného lietadla a pod).
Pripájam niekoľko mentálnych metód, ktoré môžete spolu so synom praktizovať, aby začal upokojovať svoj nervový systém a vytvárať si vnútorné zdroje na zvládanie.
Obľúbená metóda pre deti je "bublinka bezpečia". Načrtnite ju rukami deťom okolo hlavy alebo im ju nakreslite na ruku. Povzbudte ich, nech si predstavia, že sú vo vnútri ochrannej bubliny, kde majú presne to, čo chcú, a nič zlé sa tam nedostane. Praktizujte to napríklad spolu pred zaspávaním. Vyzvite dieťa, nech precíti, aké to je vnútri tejto ochrannej bubliny, aké má farby, teplotu a pod. Sústreďte sa na vizuálne a pocitové vnímanie ohraničeného malého bezpečného priestoru. Keď sa deti naučia vizualizovať a precítiť tento zdroj vnútorného bezpečia, môžu si ho zobrať so sebou do záťažového prostredia - napríklad do školy. Metódu nájdete v knihe Som skvelé dieťa aj v novej knižke Olivia v bublinke odvahy.
Ďalšia metóda je "Deň, aký chcem mať". Rozprávajte sa o tom, čo si dieťa praje, akoby mal školský deň ideálne prebiehať, aby sa tam cítil dobre a v bezpečí. Skúste upriamiť jeho pozornosť na to, čo si praje, miesto toho, z čoho má strach. Keď sa myseľ zaoberá pozitívnym obrazom, nemá kapacitu zaoberať sa negatívnym obrazom. Ak teda dieťa hovorí o tom, čoho sa bojí, povedzte mu, že rozumiete, že ste tu pri ňom, že je v bezpečí, a spýtajte sa ho, čo by si prialo namiesto toho, čoho sa bojí.
Ak zistíte dôležité informácie od vášho dieťaťa, ktoré by mu mohli pomôcť, komunikujte aj so školou, aby mali riaditelia aj učitelia spätnú väzbu a inšpiráciu, ako deťom pomôcť vrátiť sa zas do normálu.
Tretia metóda, ktorú odporúčam, je preformulovanie úzkostných otázok ČO AK na vety typu KEBY AJ. Mysel zaoberajúca sa najhoršou možnou katastrofickou situáciou, sa nevie upokojiť, pretože katastrofa ešte nenastala a dieťa je preto uväznené v hypotéze, ktorú nevie riešiť. Štatisticky väčšina našich obáv typu čo ak sa nikdy nestane, ale zato prídu do života iné veci, ktoré nám ani nenapadli.
Napríklad, ja som ako študentka pracovala počas letných prázdnin v kempe v USA. Nešťastnou náhodou sa stalo, že zhorel domček, kde som bývala, vrátane všetkého, čo sme mali so sebou. Požiarnici zachránili len môj mierne obhorený pas, inak mi zostalo len to, čo som mala práve na sebe. Vďaka Bohu počas požiaru nebol nikto zranený. Nasledujúce dva týždne boli veľmi náročné, nemala som si čo obliecť, ale nemala som ani žiadnu paniku typu ČO AK, pretože sa to už udialo. Riešili sme teda, čo s tým. To je oveľa menej stresujúce, než sa obávať čo ak by som v zahraničí o všetko prišla.
Neistota otázok ČO AK rozbieha spirálu úzkosti, ktorá sa skladá z telesných pocitov (napríklad búšenie srdca, stiahnutý žalúdok, trasenie a slabosť, pocit na odpadnutie), vnútorných obrazov (napríklad vidím seba ako mŕtveho na zemi) a ďalších negatívnych myšlienok (už nikdy neuvidím svoju mamu a pod). Kombináciou týchto troch prvkov, ktoré sa v mysli dejú v zlomkoch sekundy, sa posilňuje spirála úzkosti až do neznesiteľného stavu, z ktorého sa napríklad dieťa nekontrolovane rozplače.
Poznámka: Pochopenie aké konkrétne kroky (spúšťač + pocity, obrazy, vnútorný hlas) má vaše dieťa, ktoré u neho tvoria špirálu úzkosti, je dôležité na to, aby sa táto špirála dala prerušiť a aby sa každý krok nahradil efektívnejším dielom. Túto prácu odporúčam robiť v spolupráci s terapeutom.
Preformulovanie ČO AK na KEBY AJ dáva mysli možnosť nájsť nejaké riešenia.
Napríklad, keby aj znovu nahlásili, že je na škole bomba, pravdepodobne to zase bol len nejaký kybernetický útok. A KEBY AJ bola na škole bomba, určite by nás učiteľky varovali a rýchlo by sme odišli do bezpečia. Minule sme dokázali školu opustiť v rekordne rýchlom čase. Zároveň by zasiahli skúsení policajti a situáciu by vyriešili, je to ich práca a sú v nej profesionáli.
Šanca, že by k tomu KEBY AJ malo prísť, je tak či tak menej ako 0,1 %, takže na 99,9 % bude môj deň v škole úplne normálny a bezpečný.
Na záver dodávam, že na zažitú traumu by bolo vhodné desenzitizačné terapeutické cvičenie, ktoré pomôže dieťaťu spraviť si mentálny odstup od toho, čo zažilo, aby sa znížila subjektívna miera teroru, keď si na situáciu spomenie, a aby ho to tak nevtiahlo do paniky. Bežne sa na to v terapii používa metóda EMDR alebo napríklad metóda FLASH. Tieto však vykonáva certifikovaný terapeut.
Ak vás zaujímajú knihy, ktoré môžu deťom a rodičom pomôcť, odporúčam nasledovné:
Olívia v bublinke odvahy - 19 spôsobov riešenia strachu - kde sa deti naučia 19 mentálnych techník na zvládanie strachu v hravej forme cez rozprávky. Témy rozprávok sú síce skôr pre škôlkárov, ale metódy fungujú aj pre staršie deti - ako som uviedla v príkladoch vyššie. Na záver každej kapitoly nájdete vysvetlenie psychologických metód pre rodičov.
Pre tých, ktorí sa chcú téme paniky a úzkosti venovať do hĺbky, odporúčam cca 400-stranovú knihu Prekonajte úzkosť, z ponuky denníka N.
S pozdravom, Michaela Ray