Veľká noc, ktorá ma navždy zmenila

03.04.2026

Danielko je naše tretie dieťa. Pred 11 rokmi, týždeň pred Veľkou nocou, mu začala opúchať ľavá strana tváre a krk. Od pediatra sme putovali ku krčnej, od nej do nemocnice, aby nám spravili ultrazvukové vyšetrenie a nastavili liečbu správnymi antibiotikami. Brala som so sebou veci na dva dni, vraj to dlhšie nebude trvať a cez sviatky aj tak ostanú na oddelení len naozaj akútne a vážne prípady.

Ostali sme.

Danielko mal vysoké horúčky, aj nad 40 stupňov, dostával chladené
infúzie a antibiotiká. Primári stomatochirurgie a krčného mi oznámili, že na druhý deň, (na Zelený) štvrtok ho treba operovať. Zatočila sa mi hlava. Už pár dní som
skoro neustále mala na sebe dieťa pricucnuté na prsník, v horúčkach a bolestiach a čakala som, že nám predpíšu lieky a môžeme ísť domov maľovať vajíčka a potom na omšu. Namiesto toho sme sa pripravovali na operáciu v celkovej anestézii.

Príkaz bol jasný - dieťa od polnoci nemôže prijímať jedlo ani tekutiny. S 20-mesačným dieťaťom, dojčeným na požiadanie
a s veľkými bolesťami, to znelo ako nereálne očakávanie. Kontaktovala som poradkyňu pri dojčení, ktorá mi už veľakrát pomohla.
Dostala som usmernenie - dojčiť sa dá aj 2 hodiny pred celkovou anestéziou a ihneď po prebudení. V noci som dojčila potajomky, aby si to nikto nevšimol. Vedela som, že to Danielkovi zmierňuje bolesti.
Anesteziologička mi dovolila, aby som ho priložila na prsník
hneď, ako sa prebudil, cca. 20 minút po skončení operácie.

Dojčila som ho bez prestávky, aj počas presunu na izbu, napriek tomu, že lekárka z oddelenia vyjadrila značný nesúhlas a upozornila ma, že ak začne malý vracať a zadusí sa, bude to moja zodpovednosť.
Nezadusil sa.

Cestou z operačky sme si všimli, že má hrčku pod pazuchou. Poobede sa mu na nohách objavili červené fľaky. Cez veľkonočný víkend začal zvracať a potom hnačkovať. Neprijímal žiadne jedlo, ani vodu, iba sa dojčil. Nosila som ho na rukách, ťahajúc za sebou
stojan na infúziu. V nedeľu službukonajúca lekárka skonštatovala, že fľaky, vracanie a hnačka sú príznakmi salmonelózy, čo sa neskôr aj potvrdilo.

Na Veľkonočný pondelok som začala mať silné hnačky aj ja. Lekárka
ma chcela poslať domov, s čím som nesúhlasila a odvolávala som sa na to, že ako matka dojčeného dieťaťa mám právo byť s ním, pokiaľ sa nezistí, či moje hnačky sú následkom infekcie alebo zo stresu. Ležala som na posteli alebo sedela na záchode, pritom bol
malý na prsníku. V utorok, po sviatkoch, sme sa dostali k detskému chirurgovi, lebo hrča pod pazuchou sa zväčšovala a už bola vo veľkosti vajíčka. Pán doktor navrhol hrču otvoriť. Zákrok bol naplánovaný na štvrtok doobeda, keďže sa lekári rozhodli aj pre CT vyšetrenie. To robia malým deťom v celkovej anestézii. Takže, kým mal byť Danielko uspatý, stihli by CT aj operáciu.
Lenže sa tak nestalo.

Keď sa už pripravovala anestézia na CT, zasa po absolvovaní tortúry "od polnoci nejesť-nepiť", detského chirurga zavolali k urgentnému prípadu a Danielka z anestézie po CT vyšetrení prebudili. Výsledok vyšetrenia ukázal, že pod pazuchou sa nachádza väčší počet hrčiek, aj také, ktoré ultrazvukové vyšetrenie ani neukázalo. Keďže rana na krku, ktorú mal po prvej operácii, začala hnisať, poobede sme išli k detskému chirurgovi na zákroky - vyčistenie prvej operačnej rany a otvorenie hrčky pod pazuchou. To všetko s lokálnou anestéziou, keďže dvakrát nemohol byť uspatý .

Nasledoval najhorší zážitok môjho dovtedajšieho života - držala som za ruky dieťa na operačnom stole, ktoré zavíjalo v obrovských bolestiach. V očiach mal strach a nechápal, ako môžem toto dopustiť. Ako som nad ním stála, moje slzy naňho padali. Slzila aj študentka zdravotnej školy, ktorá mu držala nohy počas zákroku. Lekár vyčistil rany a vzorky poslali do laboratória. Keď mal už Danielko rany obviazané, priložila som ho na prsník a vzala späť na oddelenie. Dojčenie ho upokojilo. Mala som pocit, že aj mne pomáha to, že dokážem jeho utrpenie zmierniť.

O dva dni prišli výsledky z laboratória. Liečba mala pokračovať inými antibiotikami. Kultivácia ukázala, že na dovtedy podávané lieky je už baktéria rezistentná. Lekárka mi však oznámila, že s podávaním liekov, ktoré by mali zabrať, nemajú pri malých deťoch skúsenosti, lebo sú určené pre dospelých. V preklade to znamenalo, že vedľajšie účinky môžu byť veľmi vážne - zničené pľúca, kĺby, kosti, slepota. Pri podpise súhlasu s liečbou sa mi triasli ruky, ale s manželom sme sa zhodli na tom, že radšej budeme mať krívajúce dieťa, akoby sme mali oňho prísť. Nové antibiotiká dostával do žily cez špeciálny prístroj. 20 mililitrov mu tieklo hodinu a pol, trikrát za deň. Dojčením som ho mohla udržať na posteli.

Lieky začali zaberať, ale lekári stále nevedeli prísť na príčinu, z čoho sa hrčky v tele tvorili. Testovali ho na mnoho chorôb, brali mu krv veľakrát. Aj vtedy nám pomohlo dojčenie, na zmiernenie stresu.
Počas hospitalizácie som počula od zdravotníkov všelijaké
poznámky, ako "to decko sa dojčí 24 hodín denne", "má to namiesto cumľa", "vy ste na vine, že je dieťa chudokrvné" či "nemôžete sem vkročiť, keď vyšetrujeme dieťa".

Veru, aj mne, matke troch detí, v tom čase so siedmimi rokmi dojčenia za sebou, to nahlodalo sebavedomie a akčnosť. Vďaka podpore zo strany manžela a laktačným poradkyniam som hospitalizáciu nielen zvládla fyzicky aj psychicky, ale som si vedomá aj toho, že za 23 dní sme zmenili vnímanie dojčenia u viacerých ľudí.
Nielen zdravotníkov a budúcich sestričiek, ktoré trávili na oddelení prax, ale aj mamičiek, s ktorými sme prišli do kontaktu a šli príkladom, že sa to dá a má to zmysel.

Na 22. deň mi lekárka oznámila, že prišli na to, čo tvorbu hrčiek
spôsobilo.
Poznáte piatu chorobu?
Keď má dieťa vysoké teploty, po pár dňoch sa vysype a horúčka ustúpi? Nuž, spôsobuje to parvovírus B19 a chorobu zvládajú inak zdravé deti celkom v pohode. Ale telo nášho Danielka (z doteraz nezistených príčin) nedokázalo spracovať železo a tým mal v krvi hladinu železa iba 1/3 z minimálnej hodnoty.
Bez nejakých príznakov.
Pre chudokrvné deti môže mať piata choroba vážne následky a hospitalizácia je nevyhnutná.

Po troch mesiacoch sme sa do nemocnice vrátili na kontrolné
CT vyšetrenie, ktoré potvrdilo, že Danielko je zdravý. Tých 24 hodín nám tiež uľahčilo dojčenie, aj vzhľadom na júlovú horúčavu.

Tie veľkonočné sviatky zmenili môj postoj a pohľad na rodičovstvo a vo veľkej miere prispeli k tomu, prečo prinášame podporu a riešenia pre rodiny.

Napriek tomu, že Danielko sa vtedy uzdravil a zotavil sa za relatívne krátku dobu, následky tej skúsenosti som znášala dlho. Už v nemocnici som mala silné úzkosti a strach, čo bol opodstatnené, veď 10 dní lavírovalo dieťa medzi životom a smrťou. Začala som sa prejedávať, už pri príchode domov som si všímala, že oblečenie mi je úzke. Následne za rok som pribrala 12 kíl. Mala som záblesky, vybavovali sa mi obrazy diania v nemocnici, nabité strachom. Keď som zatvorila oči, objavil sa výraz malého, ako vydesene sa na mňa pozerá vo veľkých bolestiach, počas druhej operácie. Spánok tiež som mala plytký, s častými nočnými morami.

Po čase manžel mi povedal, aby som to už nechala tak, veď syn je zdravý. Ale ja som to nedokázala, jednoducho som potrebovala pomoc. Moje stavy sa zhoršovali a gradovali po roku a pol, vtedy už počas manželskej krízy.

Za čo som vďačná, že som mala k dispozícii v čase pobytu v nemocnici?

Dojčenie. Dávalo mi pocit, že dokážem pomôcť dieťaťu zmierniť bolesti. (Samozrejme, nemôže a nemusí každá matka dojčiť. Mne dojčenie pomohlo v tejto situácii, preto o tom píšem. Tieto riadky nie sú o dojčení, ale o faktoroch, ktorí nám pomáhajú/nepomáhajú v ťažkých situáciách)

Podpora zo strany manžela, ktorý cestoval každý deň do krajského mesta, aby mohol byť s nami.

Podpora zo strany priateľov a rodiny - domáca strava, zastupovanie v pracovných činnostiach, stráženie dcéry, ponuka finančnej podpory v prípade potreby nákladnej liečby (nebola potrebná, ale možnosť sa spoľahnúť bola upokojujúca).

Viera - modlitba a nádej ma držali pri zmysloch a možnosť vzdať to bola vylúčená. Síce na to obdobie spomínam "keď som vyplakala všetky slzy a prišla na koniec všetkých modlitieb", vedomie, že iní sa modlia za nás, bola veľká pomoc.

Relevantné informácie - ohľadom stavu a možností som sa informovala z viacerých dôveryhodných zdrojov. Napríklad o dojčení, zdravotných zákrokoch.

Komunikačné schopnosti - jedna vec je poznať svoje práva, uplatniť si ich v praxi je niečo iné. Veľkým rozdielom vo výsledku je, či si stojíme za svojím v sporných chvíľach z pozície arogantného rodiča, alebo žiadame rázne, no zároveň s úctou a rešpektom k zdravotníkom, ktorí sa starajú o život nášho dieťaťa.

Techniky na aktiváciu vnútornej sily - obstáť v situácii, ktorá nás valcuje fyzicky aj psychicky, potrebuje značnú vnútornú pevnosť. V danej chvíli znalosť spôsobov na aktiváciu zdrojov, ktoré v bežnom živote nie sú potrebné, bolo na nezaplatenie.

Čo mi chýbalo počas toho obdobia?

Dostatočná sebaláska - väčšinou som dávala potreby druhých pred svoje potreby.

Komunikácia svojich potrieb - veď mne stačí iba...., teraz nie som podstatná ja, mojou úlohou je obetovať sa a pod.

Dovoliť si byť slabá - po príchode z nemocnice som pokračovala v živote, akoby predtým. Po takom výkone, čo si dovolím tvrdiť, že bol náročnejší, ako pôrod alebo zabehnutie maratónu, som si nedala čas a priestor na regeneráciu. Veď som matka, tak musím fungovať za každú cenu.

Po 11 rokoch, keď píšem o tom zážitku s nadhľadom, lebo som v sebe, aj s pomocou odborníkov, spracovala, už sa mi netrasú ruky a nezviera žalúdok. Viem pomenovať, čo sa dialo, čo mi pomohlo to prekonať a čo mi zúfalo chýbalo, čím som si zhoršila náročnú situáciu ešte viac.

Nikto z nás nechce rozmýšľať, čo by sa stalo, keby naše dieťa bojovalo medzi životom a smrťou, alebo nedajbože bránu medzi dvoma svetmi prekročilo. Neuvažujme o tom, ale sa sústreďme na to, ako sa dokážeme posilniť, získať a rozvíjať rodičovské kompetencie a mať sa rada. V kritickej chvíli možno presne to bude mať obrovský vplyv na výsledok, čo sme teraz, "v dobrých časoch" urobili, v rámci posilnenia.

Krížová cesta nás, všetkých, spočíva v tom, ako zvládame každodenné výzvy, ktoré nám život prináša. A o tom, či si to sťažujeme, alebo s pokorou rastieme.

Pomôcť pri krížovej ceste našich detí dokážeme ako matky tým, že im pôjdeme príkladom.

Prajem pokojné veľkonočné sviatky, plné vďačnosti a rastu. Krížová cesta nie je len o bolesti, ale o svedectve lásky, ktorú všetci tak veľmi potrebujeme. Dávajme ju teda nielen druhým, ale aj sebe a bolesť v našom živote dostane iný zmysel. Naučíme sa s ňou pracovať a použiť v prospech dobra.