Ako  sme  vybrali  školu  pre  dcéru s diagnózou

23.01.2025

Tento text pochádza z pera Kataríny Brňákovej, bol napísaný bez využitia umelej inteligencie. 


Vzdelanie detí bola horúca téma medzi nami s (vtedy ešte budúcim) manželom, pred uzavretím manželstva a splodením detí. Mať jasno v tom, ako si predstavujeme výchovu detí, zladiť výchovné ciele som považovala za prioritu a prevenciu neskorších nezhôd. Napríklad školu (keď je národnosť rodičov odlišná), vierovyznanie (pri rozdielnom náboženstve rodičov), štýl výchovy (je dobré poznať názor druhého rodiča na "výchovné facky", trestanie, spoločnú posteľ s deťmi, dojčenie a pod.)

Keď  sme  naše  prvé  spoločné  dieťa  dali  zapísať  do  škôlky,  malo  už  za  sebou  návštevu  jasiel od 2 rokov. Síce  dcéra  tam  chodila  iba  2x  na  3,5 hod.  do  týždňa,  predsa už poznala fungovanie v kolektíve. Keď mala 4 roky, na podnet škôlky sme ju zobrali k detskej psychologičke, keďže napriek tomu, že vďaka dvojjazyčnej výchove od narodenia v dvoch rokoch už plynule a bez "miešania" rozprávala 2 jazykmi, v škôlke vôbec nepovedala jediné slovo. Komunikovala, ale inak. My sme si mysleli, že sa iba hanbí, preto sa nepozdraví na ulici, alebo neodpovie lekárovi či sestričke pri vyšetrení. U detskej psychologičky však vysvitlo, že sa jedná o diagnózu "elektívny mutizmus". Znamená to, že dieťa bez rečovej vady v určitých situáciách (napr. v prítomnosti autorít) sa nedokáže verbálne prejaviť. Nie, že by nechcelo alebo nevedelo rozprávať, v danej situácii jednoducho nedokáže.

Pri pohľade späť som vďačná, že sme vtedy ten krok - návštevu detskej psychologičky - spravili. Problémy  sa  totiž  dajú  riešiť  najefektívnejšie vtedy, keď sú pomenované a následne pretavené do výzvy.

Vedeli sme teda, že sa jedná o diagnózu. 

Dcéru sme ubezpečili, že je milovaná, je v poriadku a nie je s ňou nič zlé.

Deti potrebujú pocit istoty, potvrdenie svojho miesta v rodine a že ony ako deti sú v poriadku. Ak je potrebné niečo riešiť, tak je to správanie, prejavy, aby sa potreby dieťaťa zosúladili s potrebami okolia, s využitím aktuálnych možností, za účelom spoločného cieľa.


Netvrdím, že okolie ihneď pochopilo, resp. chcelo pochopiť, čo znamenajú príznaky diagnózy. Niektorí to brali ako "alibi" na našu neschopnosť vychovať "slušné" dieťa. Boli, ktorí priamo obviňovali dlhodobé dojčenie za vznik diagnózy. A mnohí bez toho, že by sme chceli názor, radu, vyjadrovali sa surovo, odsudzujúco a prišli so "zaručenými" riešeniami.


Ako rodičia sme mali čo robiť so svojimi vnútornými bojmi. Otázky "prečo práve nám sa to deje" , "prečo nechcú pochopiť, že je to diagnóza", "prečo sa dcére vysmievajú a nás odsudzujú, keď robíme maximum toho, čo vieme" nám dali zabrať. Pre mňa to bola o to väčšia výzva, že som mala ešte jedno, staršie dieťa, ktoré vynikalo v škôlke a následne v škole. Nielen v učení, ale bol spoločenský, stredobod kolektívu, prirodzený vodca. Podobne, ako som to mala v detstve ja. A teraz som bola vystavená situácii, že dcéra má kvôli diagnóze správanie, ktoré je pravým opakom.


V sebe som pracovala na strachu zo zmeny. Bola tu situácia, výchova dieťaťa, na ktorú nestačili moje doterajšie vedomosti a skúsenosti. 

To, čo som vo výchove poznala a úspešne aplikovala, prestalo fungovať pri ďalšom dieťati, ktoré malo úplne iné potreby.

Keďže mi záležalo na tom, aby som bola dobrou mamou všetkých svojich detí, úprimne som si priznala sama pred sebou, že mám obavy z toho, že ak to nezvládnem, okolie ma bude odsudzovať. Začala som zvedomovať, že reakcie okolia sa netýkajú nás, ale sú to prejavy daných ľudí, podľa svojich skúseností, nastavení a filtrov. "Čomu ľudia nerozumejú, to začnú atakovať." Je to kľúčové v tom, aby sme dokázali oddeliť identitu od správania. Ľudia, ktorí odsudzovali, neodsudzovali NÁS, ale podľa svojich strachov, nevedomosti a bez skúseností hodnotili to, čo sa dialo. Dieťa, ktoré sa nepozdraví na ulici - nevychované. Dieťa, ktoré nepovie v škôlke ani slovo - podľa druhého dieťaťa je nemé. Rodič, ktorý neupozorní dieťa, alebo ho nepotrestá za to, že nerobí to, čo by bolo treba (odpovedať dospelému, pozdraviť sa, a pod.) - je "zlý" rodič. To všetko išlo mimo  nás,  ako  sme  si  postupne  zvedomovali,  že  tí  ľudia  v  danej situácii sa nezmohli na viac. A v tomto svetle sme dokázali inak reagovať. Nenechať sa vtiahnuť do konfliktu, zastať sa svojho dieťaťa, jednať viac vecne, ako s hnevom. A pri opakovanom útočení z niektorej strany stanoviť jasné hranice.


Ďalej bolo podstatné, aby sme diagnózu neidentifikovali s dieťaťom.

Pri uvedomení sily slov sme dcére ani o dcére nehovorili, že je "mutista". Ona totiž vo svojej podstate je dieťa a diagnóza je stav, nie súčasť jej identity. Toto považujem za veľmi podstatné, pestovať ľudskú podstatu, ktorá nás spája. Bez ohľadu na farbu pleti, národnosť, vierovyznanie a pod. Ak si uvedomujeme ľudskú podstatu, ľahšie sa dokážeme spájať. A môže to mať vplyv aj na iné oblasti života.


Na základe odporúčaní detskej psychologičky sme 

jasne komunikovali potreby dcéry smerom k škôlke a ona tam chodila rada.

Testy školskej zrelosti jej tiež spravili v psychologickej poradni, kam sme s ňou chodili na sedenia.
Vo mne pri čítaní výsledku, že dieťa má špeciálne potreby a možno v škole bude potrebovať asistenta, sa znova objavil pocit zlyhania. Že nie som dosť dobrá.
Nie som dosť, znova v nejakej oblasti, dokonca v tej, na ktorej mi tak záleží - v oblasti rodičovstva. Pritom opak bol pravdou, lebo sme pre deti z pozície rodičov robili skutočne veľa. To malé dievčatko v mojom vnútri však sa cítilo inak, vnímalo, že zlyhalo, lebo znova nebolo dosť. Podľa koho? Podľa seba.


Výber samotnej školy skomplikovalo, že manžel prehodnotil našu dohodu ohľadom vzdelávania detí, ktorú sme uzavreli pred uzavretím manželstva. Prispelo to k manželským nezhodám, ale zápis sa blížil a bolo treba nájsť kompromis.


Vybrali sme sa za riaditeľkou školy, ktorú som preferovala ja. Pred rokmi tam chodilo aj moje najstaršie  dieťa,  ktoré  v  tom  čase  už  bol  stredoškolák.  Dokonca  som  do  tej  školy  chodila od 5.ročníka aj ja. Samozrejme personál a celkovo škola sa za desaťročia zmenili. Na webe školy sme preštudovali program školy, na základe akých hodnôt učia, aké majú výsledky, pýtali sme sa aj iných rodičov, ktoré tam mali deti, či sú spokojní. Riaditeľka nás ochotne prijala a povedali sme jej:

Aký je stav dcéry, aktuálne príznaky jej diagnózy.
Naše ciele. Ako rodičia sme sa usilovali, aby naše deti boli šťastné, zdravé, odolné.
To, čo vieme k spolupráci so školou poskytnúť. Maximálnu súčinnosť, otvorenú komunikáciu, odovzdali sme aj usmernenie a zoznam odporúčanej literatúry od detskej psychologičky a vyjadrili sme dôveru v inštitúcii.
Výber  školy  sme  považovali  za  dôležitú  investíciu,  preto  sme chceli počuť a teda žiadali riaditeľku o vyjadrenie, ako to ona vníma, možnosti zo strany školy na spoluprácu.


Cez rozhovor sme chceli odovzdať, že školu vnímame ako rovnocenného partnera a to isté čakáme od školy. Spoluprácu, otvorenú komunikáciu, s cieľom vzájomnej spokojnosti – aby sme boli spokojní a výsledok brali ako spoločný – škola, dieťa a rodičia.


Riaditeľka veľmi ocenila náš prístup a po prečítaní správy od detskej psychologičky nás ubezpečila, že zo strany školy spravia maximum pre to, aby spolupráca fungovala. Uviedla aj príklady doterajšej práce detí s diagnózami.



S  manželom  sme  navštívili aj druhú školu, ktorú preferoval on. Riaditeľke sme povedali to, čo aj na predchádzajúcom stretnutí a ona zaujala stanovisko, že dieťa nepotrebuje iný prístup. Dcéru treba dať do kolektívu s prístupom, ako k ostatným deťom a časom sa bude musieť prispôsobiť. Lebo nebude mať na výber, ak bude chcieť napredovať.

S týmto sme nemohli súhlasiť, aspoň vo mne sa zdvihol obrovský odpor pri predstave, že by sme mali dcéru vystaviť tomu, že nemá žiadny výber a musí sa poddať, aj keď jej to možno spôsobí obrovský stres a nahlodá dovtedy vybudované základy.


Na  zápis  sme išli samozrejme do prvej školy. Bolo to ako súčasť "oslavy" toho, že deti postupujú na ďalšiu úroveň. Súčasní prváci nám predstavili krátky program, riaditeľka privítala prítomných rodičov aj deti, následne deti mali rôzne stanovištia, kde mali spraviť úlohy – v podstate sa skúmalo, či sú pripravené na školu, ale spôsobom, ktorý ich nestresoval, ale vtiahol do diania hrou. Učiteľky z 1.stupňa pri rôznych úlohách už boli pripravené komunikovať s dcérou podľa jej potrieb – ako sa vopred pripravili podľa inštrukcií psychologičky. Napríklad namiesto slovnej odpovede "Aká to je farba?" mohla "odpovedať" ukázaním prstom na otázku učiteľky "Ktorá farba je červená?"


Kým učiteľky absolvovali úlohy s predškolákmi, my, rodičia sme sa presunuli do vedľajšej triedy, aby sme vypísali a podpísali papiere. Tu sa skúmalo aj to, ako sa deti cítia, keď zostanú v inom prostredí, bez rodičov. Ako sme im to oznámili, že o chvíľu sa vrátime a ako zareagovali. Zo zápisu mala dcéra dobrý pocit.


Aj keď sme sa s manželom nezhodli úplne a vedela som, že nie je stotožnený s výberom školy, predsa som bola vďačná, že bol prítomný pri tak dôležitom míľniku dcérinho života.



Dcéra je momentálne deviatačka, príznaky jej diagnózy po nástupe do školy sa zlepšovali rapídne, po celý čas, vrátane covidového obdobia, spolupráca so školou fungovala výborne.


Výber školy pre deti (nielen) s diagnózou považujem za jednu z najväčších priorít rodičovstva.

Z pohľadu rodiča by sme mali v sebe spracovať vzorce, ktoré riadia naše životy. Pozrieť sa na aktuálnu situáciu ako príležitosť rastu, pomenovať problém, úprimne, bez skrášľovania a následne pretaviť na výzvu, ktorú potrebujeme vyriešiť. Nie MUSÍME, ale potrebujeme, lebo chceme pre dieťa a celú rodinu dobre. Uvedomiť si, s akými zdrojmi a nástrojmi pracujeme, rozšíriť obzory, hľadať komunitu rodičov, ktorí majú skúsenosti s rovnakou diagnózou. A čerpať z toho, zobrať si do života to, čo nás posúva.


Ešte jednu záležitosť považujem za veľmi podstatnú – 

prekonať v sebe pocit, že našim deťom chce niekto zle.

Vymaniť sa z roly obete. Okolie väčšinou nevie, ako sa má zachovať a často zostáva na rodičoch "vzdelávanie" rodiny a pedagógov v oblasti danej diagnózy a vhodného prístupu k dieťati. Áno, je to vyčerpávajúce, dávať energiu do komunikácie, vysvetľovania, keď podporu, oporu by sme potrebovali my. No môžeme sa na seba pozerať aj tak, že prekonaním prekážok sa stávame silnejšími a ideme aj príkladom svojim deťom, že vždy majú na výber a nemusia zostať na jednom mieste, zúfalo a beznádejne.


Výchova dieťaťa s diagnózou mi dala za tie roky zabrať a uvedomujem si, že ma formovala, naučila viac, ako rola rodiča prominentného dieťaťa.



Nedávno  som  v  rozhovore  s  múdrym  človekom  počula  podstatný  postoj. Že dobrý život je ten, v ktorom žijeme to, v akej situácii sa nachádzame, využívame možnosti, ktoré dáva a sme prítomní naplno. Ak žijeme na dedine, nenariekame, že ráno kohúti kikiríkajú a sused kosí kosačkou  a  prečo  nie  sú  tam  možnosti,  ako  v meste. Podobne pri žití v meste netúžime v kuse na vidiek, utiecť od ruchu, ale chodíme do kina, divadla, využívame to, čo je dané a zlepšujeme tým aj svoje okolie. To znamená, že svojím životom neplytváme, ale žijeme do hĺbky aj do šírky. Myslím, že podobne to je aj so životom rodiny, do ktorej prišla výzva diagnózy dieťaťa. Namiesto neustálej otázky "prečo", pocitu zlyhania a sebaľútosti, postoja obrany z pocitu, že nám niekto chce ubližovať, úprimne pomenovať to, kde sa nachádzame a pomocou zdrojov sa snažiť žiť momentálny život. Do šírky aj do hĺbky.

To je to, čo našej spoločnosti momentálne chýba. Máme možnosť byť rodičmi, ktorí naplnia tú prázdnotu a verím, že postupne nás bude viac.

Ďakujem, že lepší svet tvoríme spoločne, aj pomocou knižných balíkov pre škôlkarov a školákov.


S láskou k životu

Katarína Brňáková

Majiteľka vydavateľstva TOP1 knihy s.r.o.

lustračné fotky: pixabay.com

Knižný balík "Odvážny hyperaktívny škôkar"

Najpredávanejší knižný balík "Odvážne dieťa"

Knižný balík "Sebavedomá matka a dieťa"