Čo berie Mikulášov čert namiesto detí?

Tento text pochádza z pera uvedených autoriek, bol napísaný bez využitia umelej inteligencie

Michaela Ray, terapeutka a autorka:

Podľa môjho prieskumu, ktorého sa zúčastnilo viac ako 100 mamičiek, strach zo strašidiel u detí sa často zhoršuje po stretnutí s čertom na Mikuláša alebo po Halloweene. U niektorých detí môže tento zážitok vyvolať až fóbie, úzkosti či panické stavy, ktoré pretrvávajú ešte dlho po šoku, ktorý zažili. Mnohým dospelým sa strašenie detí zdá vtipné, no neuvedomujú si jeho následky.

Chceme deťom priniesť radosť z mikulášskych balíčkov a z celého programu, ktorý k tomu patrí. Žijeme v Belgicku, mám doma päťročnú dcérku, ktorá ešte verí, že Mikuláš je skutočný. Včera, počas návštevy Bruselu, sme na jednom podujatí stretli Mikuláša, ktorý jej daroval pár cukríkov a mandarínku. Bola nadšená a rozprávala o tom ešte celé hodiny. Spýtala sa ma však, prečo s Mikulášom neprišiel aj Čierny Peter, ktorý je v Belgicku tradičnou postavičkou. Vysvetlila som jej, že možno bol práve na záchode, tak preto tam nemohol byť.

Čierny Peter, ktorý v belgickej tradícii predstavuje veselého začmudeného kominára, je u detí veľmi obľúbený. Robí hlúposti, rozosmieva ich a vytvára zábavnú atmosféru. V posledných rokoch je však táto tradícia kontroverzná, pretože niektorí kritizujú jeho tmavú tvár (natretú čiernou farbou) a názov, pričom v tom vidia rasovú neúctu. Na druhej strane sú mnohí, ktorí na Čierneho Petra nedajú dopustiť a vnímajú ho len ako neškodnú, zábavnú postavu.

Keď sa však vrátime k slovenskej tradícii čerta, anjela a Mikuláša, vidíme, že mnohí dospelí, ktorí stvárňujú čerta, nemajú pochopenie pre emocionálne prežívanie malých detí. Niektorí sa dokonca vyžívajú v tom, že ich strašením rozplačú, a považujú to za vtipné.

Osobne považujem za problematické brať strašidelného čerta medzi škôlkarov. Na jednej strane chceme, aby deti verili, že Mikuláš je skutočný a aby si zážitok užili. Na druhej strane, ako má rodič vysvetliť, že čert, ktorého sa dieťa bojí, nie je skutočný a že im nijako neublíži? Takéto strašenie môže viesť k nočným morám, nočnému pomočovaniu či regresii v ich rozvoji. Tradícia je dôležitá, ale nemala by ísť na úkor duševnej pohody detí.

Podľa môjho názoru by malo byť zakázané privádzať čertov do škôlok a na prvý stupeň základných škôl, najmä medzi deti, ktoré ešte veria, že tieto postavy sú skutočné. Mnohé mamičky, ktoré mali s touto tradíciou negatívnu skúsenosť, radšej v ďalších rokoch nedávajú dieťa do škôlky počas Mikulášskeho programu. Dieťa tak síce príde o zábavu a sladkosti, ale vyhne sa stresu, ktorý by spracovávalo ešte niekoľko mesiacov.

Trauma z čerta môže mať ďalekosiahle dôsledky. Deti sa po takejto skúsenosti môžu začať báť vecí, ktoré s čertom ani nesúvisia: odmietajú chodiť po tmavých chodbách, spať samé, ísť samé na toaletu, navštevovať nové prostredie alebo sa obávajú bradatých či tmavých ľudí. Často si začnú predstavovať strašidlá v skriniach či duchov za oknami, ktorí na nich "číhajú".

Ak chcú rodičia predísť zbytočnej traume, mali by zvážiť, či nepožiadať vedenie škôlky, aby zakázalo čertov v programe pre malé deti. Imaginárne strašidlá sa dajú spracovať pomocou rôznych mentálnych techník, ktoré podrobne opisujem v knihe Olívia v bublinke odvahy - 19 spôsobov riešenia strachu. Ak však dieťa už zažilo traumu z "reálneho" čerta, osobne by som zvážila prezradiť mu, že celé Mikulášske divadielko nie je skutočné. Hoci dieťa príde o čaro spojené s očakávaním Mikuláša, môže mu to pomôcť rýchlejšie spracovať negatívny zážitok.

Pre rodičov a celú spoločnosť by bolo vhodné zamyslieť sa, prečo túto tradíciu stále udržiavame. Naozaj potrebujeme čerta, aby sme zdôraznili, čo sa stane "so zlými deťmi"? Pravda je taká, že zlé deti neexistujú. Existuje nevhodné správanie, ale to neznamená, že dieťa je vo svojej podstate zlé. Tento zastaraný koncept by si v 21. storočí zaslúžil aktualizáciu, najmä s ohľadom na poznatky modernej psychológie. Možno by úplne stačil Mikuláš s anjelom, ktorí prinášajú radosť a odmeny bez zastrašovania.

Foto: etnologický archív, 1969

Téma strašenia očami Kataríny Brňákovej, autorky a vydavateľky:

Keď som bola malá, s mladším bratom sme často trávili čas u starých rodičov. Stará mama, aby sme poobede zaspali bez vymýšľania, nám povedala, že v dedine chodieva kožkár, aby zobral deti, ktoré nechcú spať. Prečo to robila, netuším, možno to tak robila aj jej mama, alebo odpozorovala túto metódu na zdanlivé uľahčenie výchovy od niekoho iného. Kožkár nebol nejaký vymyslený človek, bola to reálna osoba, chodieval autom s pripevnenými reproduktormi na streche auta a hlasno vykrikoval. My sme netušili, že je to reprodukovaný zvuk, boli sme v tom, že je to jeho reálny hlas, zlomyseľného  človeka, ktorý  zoberie  neposlušné  deti.  V  našej  hlave strach  rástol  predstavami   z toho, čo vlastne s tými deťmi robí a strašilo nás aj to, že by sme už nikdy nevideli svojich rodičov, milovaných.

Môj otec pracoval pre osvetové stredisko a zabezpečovali aj ozvučenie na rôzne akcie. Aby to mal jednoduchšie a na ďalší deň ráno nemusel do garáže do okresného mesta, raz sa stalo, že prišiel domov na služobnom aute. Na veľkom, modrosivom aute, na streche s obrovskými reproduktormi. Pri pohľade na to, že mama otvára bránu, aby auto mohlo zaparkovať na našom dvore, ma premohla panika. Videla som iba auto s reproduktormi, čo pre mňa znamenalo, že prišiel kožkár, aby ma zobral. Mama si všimla, že niekam som sa akoby vyparila, prehľadala dvor, aj celý dom. Nakoniec ma našla v spálni, kde som sa vyzlečená triasla od plaču a na jej otázku, čo robím, som vzlykala, že radšej budem spať, len nech ma nedá kožkárovi. Trvalo dlho, kým som sa upokojila a pochopila, že to je iba otcovo služobné auto a nikto ma nechce zobrať. Ako malé dieťa som nerozumela, prečo moja milovaná stará mama mi tvrdila niečo také, že ma kožkár môže zobrať.

Síce teraz, po 45 rokoch je z toho rodinná historka, mňa ten zážitok sprevádzal dlho a do smiechu mi teda nebolo. Je toľko vecí, ktorých sa rodičia aj deti môžu mať strach. Áno, je pravda, že niektoré deti sa čerta neboja, alebo aspoň to nedávajú najavo. Aj to je pravda, že občas sa v rodinách dejú veci, ktoré sú strašidelnejšie, ako Mikulášov čert a deti sú toho svedkami. Pri strašení detí myslime na to, že nejde iba o strach, ale aj o ich dôveru v nás. Ak im neskôr vysvetľujeme, že čert nie je skutočný a pre nás to bola zábava, že sa báli, môže ich to zmiasť. Že človeku, pri ktorom by mali cítiť bezpečie, nevadí, že cítia strach. Možno nevinná zábavka strašením čertom nám pomôže regulovať správanie dieťaťa, ale z dlhodobého hľadiska môže narobiť trvalé škody, ktoré budeme musieť naprávať bolestivo. Nielen pre dieťa, ale aj pre nás. Riešiť možné úzkosti, pomočovanie dieťaťa, v niektorých prípadoch koktanie, enormný strach z tmy či neznámeho, alebo spochybnenie toho, čo im hovoríme, nás stojí nielen energiu, čas a peniaze na odborníkov, ale aj pocit vnútorného spochybnenia svojich rodičovských kompetencií. Otázka "Prečo to musím riešiť práve ja?", položená sebe v čakárňach lekárov, psychológov, psychiatrov, nie je príjemná ani pre jedného rodiča.

Naše deti potrebujú cítiť, že pocit bezpečia, ktoré majú pri nás, je stály a reálny. Tradície by v nás mali upevniť lásku k svojim koreňom, prostrediu, kde žijeme, vyvolávať predovšetkým pozitívne pocity a pekné spomienky, ktoré sú vhodné odovzdávania našim deťom. Pre správanie, ktoré sme videli v detstve, kvôli tradíciám, neznižujme ich dôveru v nás. Čerti deti neberú. Môžu však zobrať pokoj na ich duši a vieru v dobro sveta.