Rodinné stretnutia u starých rodičov nie sú vždy len časom rodinnej pohody. V niektorých rodinách môžu ľahko skĺznuť do starých zabehnutých koľají. Jeden z partnerov sa zrazu ocitne v pozícii malého dieťaťa voči svojim rodičom, ktorí sa k nemu odjakživa správali s dešpektom. Debata začne najprv nevinne, no čoskoro skĺzne do nepríjemných poznámok a nevyžiadaných rád.

V nasledujúcom  scenári  sa  pozrieme  na  príbeh  o otcovi a o dospelom synovi, ktorý je zaseknutý v pozícii  malého  chlapca. Podobný  koncept  môže  prebiehať  aj  medzi  matkou  a  dcérou,  otcom a dcérou, alebo medzi matkou a synom. Môže tiež zahŕňať dominantné správanie starých rodičov voči neveste alebo zaťovi. Pri čítaní príbehu si môžete dosadiť tie osoby, ktoré sú pre vás relevantné.

Rodina sedí pri stole a dedko nevyberaným spôsobom komentuje svojho syna a iných členov jeho rodiny. Je despotický, necitlivý a vždy najmúdrejší. Syna tieto poznámky zabolia pri srdci, ale navonok nijako nereaguje. Sedí zamrznuto pri jedle a tvári sa, že je to normálne. Za tie roky si už na to zvykol. Zato jeho manželka a deti sú zaskočené necitlivými výrokmi a očakávajú, že sa za nich manžel a otec postaví. Ale čakajú márne, pretože manžel sa zrazu ocitol v pozícii malého dieťaťa voči svojmu otcovi.

Je  paralyzovaný  –  možno  by  aj  chcel  nejako  zakročiť,  ale  telo  má  stuhnuté, hrdlo zamrznuté a v hlave prázdno. Nevie zareagovať. Nikdy sa svojmu otcovi nepostavil. Od detstva sa ho trochu bál a naučil sa radšej sklopiť hlavu. 

Vlastne nikto z rodiny si za celý život nedovolil nastaviť dedkovi hranice.

Manželka je frustrovaná, že jej muž dovolí svokrovi takéto zaobchádzanie. Sama je v rozpakoch, ako zareagovať. Učili ju, že voči starším treba prejavovať rešpekt. Zo slušnosti nepovie nič, ale vo vnútri to v nej vrie.

Po ceste domov z návštevy, vypukne veľká hádka. "Prečo si sa za nás nepostavil? Prečo si tam len tak sedel, keď sa do nás navážal? Čo si to za chlapa? Si na nič, nie si skutočný chlap!"

Manžel je podráždený. 

Tieto slová na svoju adresu už počul mnohokrát – nielen od manželky, ale takto ho častoval aj jeho otec už od detstva.

Keď sa mu ako malému niečo nepodarilo, otec mu hovorieval: "Ty si taký nemožný, radšej sme si mali namiesto teba zaobstarať vrece zemiakov." alebo "Načo nám je také nevydarené decko? Ak nebudeš poslúchať, dáme ťa do detského domova." Občas dostal aj zaucho, a keď sa otec veľmi nahneval, vytiahol na neho aj remeň.

Už dávno uveril, že nie je hoden rešpektu, lásky ani prijatia. A teraz mu to život dokola potvrdzuje.

Každým takým zážitkom sa cíti viac ako nula. Nemá vnútornú silu postaviť sa otcovi a vybojovať si rešpekt pre seba aj svoju rodinu. Naučil sa s týmto spôsobom zaobchádzania žiť. Ale teraz je ako medzi mlynskými kameňmi, pretože jeho žene to takto nevyhovuje. Cíti sa zranená, urazená, osamotená a chce od neho niečo, čo jej nedokáže zabezpečiť. Poukazuje na to, že spôsob, akým sa dedko správa, nie je normálny a už vôbec nie láskavý.

Manžel celkom nechápe, prečo je jeho žena taká precitlivená. Veď sa nič také nestalo. "Veď dedko to nemyslí zle, nevie to inak, a aj tak sa už na staré kolená nezmení," ospravedlňuje svojho otca.

Manžel to tak dramaticky necíti, pretože je odpojený od svojich pocitov – naučil sa to už dávno ako spôsob prežitia. Je preňho ťažké vcítiť sa empaticky do pocitov svojej ženy a detí. Nevie, čo vlastne od neho chcú – ťažko sa v tom orientuje bez "pocitového kompasu," ktorý má pre istotu vypnutý.

Kde to celé začalo?

Nielen dedko ale aj pradedko bol despotický. Dedko málokedy o ňom hovorí, ale občas sa na neho posťažoval, aké to mal pri ňom ťažké. Pradedko vyrastal počas vojny, zažil traumy, o ktorých nikdy nechcel hovoriť. Okrem toho bol nechcené dieťa, "poškrabok," ktorý sa narodil slobodnej matke. Celý život sa cítil vinný za svoju existenciu, akoby tu vlastne ani nemal byť. Vedel, že je neprijatý, že  jeho  existencia  je  hanbou,  a  že  jeho  vlastný  otec  sa   k  nemu  ani  nepriznal.  S  matkou  žili  v chudobe. Po všetkých tých zážitkoch zostal tvrdý, bez pochopenia pre chyby, pretože zlyhanie počas vojny znamenalo smrť. Aby bol život aspoň trochu znesiteľný, vyvažoval si ho brutálnym čiernym humorom. Niesol na svojich pleciach ťažkú generačnú záťaž, ktorú odovzdal svojmu synovi – teda dedkovi.

Dedko ani celkom netušil, ako prebral do svojho repertoáru necitlivý humor a kritiku po svojom otcovi. Tak ako tento "balík" dostal, posúval generačnú záťaž ďalej na svojho syna. Prišlo mu to tak úplne prirodzené – správať sa k nemu ako hulvát, lebo veď všetci to tak v jeho rodine robili. Precitlivenosť je pre padavky, a padavky počas vojny neprežili.

Tieto súvislosti prenosu generačných záťaží si však nikto z nich neuvedomoval. Boli ako tá povestná žaba, čo sa postupne varí vo vode a nevyskočí z nej, až kým sa neuvarí, lebo netuší, že sa deje niečo nebezpečné.

Vráťme sa však k problému manželky, ktorá túži po tom, aby sa manžel postavil za ňu voči svokrovcom.

Prečo sa manžel za tie roky ešte nenaučil, čo od neho chce?

Čo by potreboval spraviť, aby to dokázal zmeniť?

• Najprv si neuvedomuje potrebu zmeny, až kým nezačne vnímať prenos generačnej záťaže. Spôsob, akým jeho predkovia fungovali, síce slúžil na zabezpečenie ich prežitia, no zároveň odovzdával vzorce správania, ktoré mu dnes narúšajú vzťahy a znižujú sebahodnotu. Aby mohol urobiť krok vpred, potrebuje získať nadhľad nad rodinnou dynamikou a priznať si, že systém, na ktorý je zvyknutý, už nie je funkčný.

• Hoci nemôže za podmienky, v akých vyrastal, ani za to, že sa stal súčasťou nefunkčného systému, ako dospelý nesie zodpovednosť za rozhodnutie to zmeniť. Je na ňom, či bude pokračovať v zaužívaných vzorcoch a riskovať rozpad rodiny, alebo vyhľadá podporu a podnikne kroky na zmenu.

• Možno by už bol aj ochotný uvažovať o zmene, pretože si uvedomuje, že jeho manželstvo upadá, no nechce sa postaviť proti svojej rodine – akoby bola celá zlá. Veď oni to nemyslia zle a on k nim chce patriť. Obáva sa, že keby sa vzoprel rodičom, zostal by úplne osamotený. A on ešte stále túži po uznaní a prijatí rodičov, ktorého sa mu v detstve nedostalo.

• Riešením nie je apriori odmietnuť alebo obviňovať svojich rodičov, ale oddeliť úmysel a identitu jednotlivcov od ich správania. Kým si ľudia neuvedomia túto možnosť, často ospravedlňujú správanie svojich rodičov a popierajú, že im spôsobilo problémy. Hovoria napríklad: "Pozrite sa na mňa, aj keď ma doma bili, vyrástol zo mňa normálny človek. Tak ako som to zvládol ja, musia tvrdú ruku zvládnuť aj iní, buduje to charakter!"

Týmto popieraním však zostávajú v začarovanom kruhu, podobne ako alkoholik, ktorý tvrdí, že nemá žiaden problém, a preto nie je čo riešiť.

• Syn uzná, že úmysel predkov prežiť bol dobrý a jadro ľudí nesie aj lásku, no hulvátske správanie už dnes nie je vítané. Uvedomí si, že nastavením hraníc môže získať rešpekt a zároveň môže prejaviť lásku a príslušnosť k rodine.

• Môže mu však chýbať vnútorná sila postaviť sa a vyjadriť hranice, pretože nesie presvedčenia spojené s hanbou a vinou, ktoré hovoria o jeho nedostatočnosti. V terapii je preto dôležité spracovať tieto limitujúce myšlienky, ako napríklad: "Som nula," "Nie som skutočný chlap," "Nič nedokážem," "Nie som dosť dobrý," "Nezaslúžim si lásku," alebo "Nesmiem zlyhať, inak budem vylúčený."

• Počas transformácie používam s klientmi okrem iného aj metódu "bubliny bezpečia," ktorá ich pomyselne chráni pred útokmi, kritikou a zahanbovaním zo strany iných. Vo vnútri tejto bubliny sa ich veci až tak nedotýkajú, dokážu si zachovať chladnú hlavu a reagovať viac logicky. Nepodliehajú emóciám hanby, ktorej hlavnou črtou je zamrznutie a neschopnosť reagovať. Bublinu bezpečia poznáte aj z obľúbenej detskej knihy Som skvelé dieťa a z knihy Olivia v bublinke odvahy.

• Vďaka transformácii tráum cez terapiu a vďaka trénovaniu posilňujúcich presvedčení sa začne cítiť sebavedomejšie a správať sa asertívnejšie. Začne veriť, že si zaslúži rešpekt, a začne ho vyžadovať. Prestane sa cítiť ako malé dieťa vedľa dedka a postaví sa do pozície seberovného. Môže napríklad dedkovi povedať, že bola prekročená hranica, že si neželá, aby sa takto vyjadroval o ňom a jeho rodine, a zdôrazniť, že rešpekt musí byť obojstranný. Môže tiež jasne stanoviť dôsledky, ak to dedko nebude rešpektovať.

• 
  

• Táto fáza zmeny je viditeľná aj pre okolie. Ľudia, ktorí boli zvyknutí na mäkkého a tichého človeka, môžu byť prekvapení, keď zrazu začína oponovať, vyjadrovať nesúhlas a vyžadovať rešpekt. Ide o fázu nastavovania nových hraníc, ktorá môže byť spočiatku nepríjemná, pretože je potrebné "odtlačiť" ľudí zo svojho mentálneho teritória. Okolie sa tomu môže brániť, napríklad dedko môže syna obviňovať, že jeho zmena znamená, že ho ovláda žena a že je "pod papučou," pretože mu to v minulosti nikdy nevadilo. Dedko však nevidí, že syn sa postavil za seba, nie preto, že by ho ovládala žena, ale preto, že si vďaka nej uvedomil, že niečo nebolo v rovnováhe. Na tento typ reakcie by mal byť syn pripravený a nenechať sa tým zmiasť.

• Cez vyhrotené scény s dedkom môže nastať otvorenie novej úrovne komunikácie, kde si povedia veci, ktoré boli desaťročia nevypovedané (napríklad o tom, ako ťažko dedko prežil svoje vlastné detstvo a čím si prešiel), a v konečnom dôsledku to posilní ich vzťah.

• Postupom času sa vytvorí nová rovnováha – akási nová mapa teritória s jasnými hranicami. V tejto fáze si už dedko nebude toľko dovoľovať, respektíve si bude viac vedomý toho, kde doteraz prekračoval hranice. Ak mu na jeho synovi a vnúčatách záleží a chce, aby sa s nimi naďalej stretával, bude si dávať väčší pozor na svoje komentáre a častejšie si "kusne do jazyka."

• Syn bude cítiť dostatok vnútornej sily, aby sa kedykoľvek dokázal postaviť za seba aj za svoju rodinu. Jeho žena si ho začne viac vážiť a pre svoje deti sa stane pozitívnym príkladom zdravého sebavedomia. Paradoxne, aj jeho otec (dedko) si ho začne viac vážiť – práve preto, že sa mu dokázal postaviť.

• Keď prejde týmto cyklom, získa rešpekt, lásku, prijatie a lepšie vzťahy, a zároveň pretrhne reťaz generačnej záťaže, ktorú si rodina doteraz odovzdávala. Týmto krokom urobí obrovskú službu nielen sebe a svojim deťom, ale aj ďalším generáciám.

Záver: Prechádzanie týmto procesom môže byť náročné, ale nie je neriešiteľné. Cieľom tohto článku je pomôcť vám zorientovať sa v krokoch, ktoré naznačujú cestu. Keď je cesta jasná, je jednoduchšie sa na ňu vydať. Podeľte sa o tento článok s tými, ktorí by z neho mohli mať úžitok. Ak potrebujete individuálne vedenie týmto procesom, viac informácií o konzultáciách a terapii nájdete tu.

Michaela Ray - terapeutka & autorka