Čarovná veta pred prvou párty dospievajúcej dcéry

pozn: Tento text pochádza z pera Kataríny Brňákovej, bol napísaný bez využitia umelej inteligencie. 

Fotky sú ilustračné, zdroj: pixabay

"Ako ju ochránim pred zlom vo svete?" 

Keď som sa od lekára počas druhého tehotenstva dozvedela, že čakáme dievčatko, vzbudilo to vo mne strach.  To bola otázka, ktorá vo mne rezonovala. 

Prišiel čas, keď dospievajúca dcéra začala svoje "párty-obdobie". Pred rokmi som to už absolvovala, so synom. No vtedy som to vnímala inak. Ale sú veci, ktoré chlapci aj dievčatá potrebujú počuť rovnako. 

Príprava nášho pokojného spánku, keď naše dieťa je neskoro večer vonku s priateľmi, nezačína tým, že si dohodneme pravidlá vychádzky. Ale tesne po narodení dieťaťa. To, ako sa bude správať, keď s ním nebudeme, vo veľkej miere je ovplyvnené tým, po akej ceste sme spoločne kráčali k veku jeho dospievania. 

Čo je tá čarovná veta, ktorú som vyslovila predtým, že moja dcéra išla sa zabávať s priateľmi?

Prezradím vám, ale aj to, že tá veta sama o sebe nestačí. Predchádzalo tomu veľa investovaného času a energie, ktoré som do výchovy venovala. Ktoré viedli k tomu, že svojej dcére verím, že sa dokáže rozhodovať, aj prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia.  Aj o tom nájdete niečo nižšie. 

Ale teraz tá veta:

"Verím ti a vedz, že nič také sa nemôže stať, kvôli čomu by si mi nemohla zavolať alebo prísť domov."

Ešte som to doplnila: "Ak sa čokoľvek stane, môžem byť prvá, komu zavoláš. A domov môžeš prísť kedykoľvek. Ak si spravila niečo, čo druhým ublížilo, budeš znášať spravodlivý následok. Ak si niečo poškodila a treba to zaplatiť, postupne odpracuješ na brigáde. Vedz, že domov je vždy bezpečné miesto, kde ťa čakám. Aj keď sa chceš podeliť o skvelé zážitky, ale aj keď treba s niečím pomôcť. Maj to na mysli, že namiesto myšlienky "ako to utajím pred mamou" je lepšie "poviem to mame, lebo sa jej môžem veriť". Milujem ťa. 

Ako sme sem prišli a čo som za predcházajúce roky robila (a neprestala. Keď dcéra má potrebu rozhovoru aj teraz.)

1. Vytvorenie a podpora presvedčenia, že som chcené dieťa

Naša dcéra pozná príbeh svojho príchodu na svet. To, ako sme sa s jej otcom zoznámili, príbeh nášho vzťahu, rozhodnutia pre dieťa po uzavretí manželstva. Nielen časovú os, ale aj pocity. Ako som sa cítila, ako som to vnímala, postoj jej otca, rodiny. 

Dieťa má právo poznať svoj príbeh príchodu na svet. Aj vtedy, keď sa narodilo mimo manželstva, vzťahu. Vyjasnením toho, čo sa dialo predtým, že sme ho priviedli na svet, pomôžeme nielen dieťaťu, ale aj sebe. Sem patrí aj úprimné priznanie napr. strachu a iných emócií, ktoré sme cítili, ak dieťa nebolo plánované, alebo sme mali náročný proces rozhodovania. Dieťa potrebuje vedieť, že ho aspoň jeden človek čakal s láskou. 

2. Vytvorenie a podpora presvedčenia, že sem patrím

Naša dcéra má svoje miesto v rodine a komunikujeme aj o tom, za koho sa považuje. A za koho ju považujeme my. Doprajem jej pozornosť, akú potrebuje, príležitosť môcť byť dieťaťom. Nepočúva, že keď má súrodenca, ona je už veľká (bez ohľadu na to, koľko má rokov). U nás je to náročnejšie aj tým, že po smrti najstaršieho dieťaťa sa zmenili aj role detí. V procese trúchlenia pomohlo aj to, že o týchto veciach sa môžeme kedykoľvek otvorene porozprávať.

Dieťa potrebuje cítiť, že jeho miesto v rodine je pevné a nie je ohrozené ani v náročných situáciách, ako je napr. rozvod, narodenie súrodenca/ov, nové partnerstvo/manželstvo rodiča, úmrtie v rodine. 

3. Vytvorenie a podpora istoty, že ma ľúbia a že som hodná lásky

Záleží mi na tom, aby sa naše deti cítili milované a hodné lásky. Bez toho, že by mali niečo spraviť, nejako vyzerať, podať nejaký výkon. K tomu v prvom rade potrebujem sa cítiť hodná lásky ja sama. Inak moje slová budú len prázdne frázy.  Ako to však dosiahnuť, uveriť tomu, že sme hodné lásky? Prijať aj svoje slabosti, chyby, rôzne nedostatky? Neklásť si nejaké podmienky a neporovnávať sa s inými. 

Sebavedomie dievčat nesmierne ničí veta, ktorú s obľubou používajú niektorí starší ľudia (ale aj mladší, ktorí to prevzali): "Pekné/dobré dievčatká toto nerobia." Zasadí to myšlienku do hlavy dieťaťa, že správanie vplýva na to, či sú považované za zlé, dobré, pekné, škaredé. A tá myšlienka časom môže vyklíčiť a rásť. V puberte sa môže prejaviť aj v komunikácii so sebou a vplývať na to, komu dovoliť siahnuť na telo, alebo ponižovať dušu. Vyhovieť požiadavkám, ktoré jej ubližujú, spôsobujú bolesť, ale keď pekné dievčatká sa majú nejako správať, aby boli pekné a dobré, tak druhí si môžu dovoliť, čo len chcú. Alebo práve naopak, spôsobí to obrovskú bariéru vo vytváraní vzťahov, odsudzovanie seba alebo druhých. Ak sa necítime hodné lásky my, matky, považujme za prioritu rozvoj sebalásky a vedomia sebahodnoty. Bez toho akýkoľvek príklad pre naše dcéry môže minúť účinkom, lebo nebude autentický. 

Postoj "som otrokyňa, aby moja dcéra bola kráľovná" je obrovský omyl, ktorý nikdy neprinesie želaný výsledok.

4. Vytvorenie a podpora istoty bezpečia

K pocitu bezpečia prispieva, keď  moja dcéra má možnosť ma vnímať v situáciách, kde sa prejavuje moja odvaha. Napríklad odvaha vyjadriť svoj odlišný názor primerane, odvaha plakať, odvaha odmietnuť to, čo mi je nepríjemné. Ak umožním, aby to zažila, získam nielen jej úctu, ale jej dám príklad, že sa to DÁ. Avšak, položme si otázku: žijeme odvážne? Tak, ako žiť chceme?

Vytvoriť pocit bezpečia pre dieťa začína vytvorením pocitu bezpečia pre seba. Cítime sa v živote v bezpečí, resp. konáme v súlade s tým, čo v skutočnosti chceme? Ako sa pri nás cítia druhí? Máme ich dôveru, alebo samy sa tápame v neistote? Aby sme podporili dcéru v prežívaní ženskosti, potrebujeme začať u seba. Pocit bezpečia nedáva iba používanie prezervatívu, antikoncepcia, ale hlavne vzťahy s ľuďmi, s ktorými máme dôverný vzťah. A dôverný vzťah by sme mali pestovať aj so sebou. Byť úprimné k sebe. Priznať si to, čo možno druhým nechceme alebo nedokážeme priznať. No pred sebou nezatĺkať, nezľahčovať, ani nezveličovať. Dá sa to naučiť.   

5. Vytvorenie a podpora vedomia rovnocennosti

"Nikto nie je viac, ako druhí a nikto nie je menej, ako druhí." Žiadna žena sa nenarodila preto, aby jej úlohou bolo obsluhovanie potrieb muža, rodiny, zamestnávateľa, okolia, na úkor svojich. Aj umeniu lásky je potrebné sa učiť, je skvelé, keď sa to dcéra učí od matky. Ak spozná rôzne jazyky lásky, lepšie pochopí seba aj druhých. Partnerský vzťah s milovanou osobou prispeje k rastu, keď vzťah so sebou máme vyriešený, intenzívny a živý. 

Podporujúcim príkladom matky je, keď prechováva úctu k sebe aj k mužom. Po rokoch to môže veľmi vplývať na konanie dcéry, keď sa dostane do situácie, v ktorých by mohla byť zneužitá, ale aj keby ona mohla manipulovať druhých svojou ženskosťou. Nemusíš robiť to, čo ti je nepríjemné a spôsobuje bolesť na tele alebo duši. V prvom rade by sme mali podľa toho žiť my, matky. Áno, aj my, rozvedené ženy, ktoré aktuálne nemáme pri sebe partnera. 

6. Vytvorenie a podpora vedomia výnimočnosti

Skoro všetky matky snívajú o tom, že ich dcéra si nájde dobrého muža, s kým budú žiť pekný život. Dcéra, ktorá je rodičmi uznávaná a podporovaná, môže veriť, že je výnimočná. A mať v úcte výnimočnosť druhých. Na dobrého životného partnera sa nečaká s preloženými rukami, ale dá sa vedome zvyšovať zdravé sebavedomie dcéry, aby dokázala rozpoznať v druhých to, čo môže viesť k spoločnému rastu. Svoju dcéru vediem k tomu, aby mala v úcte seba a považovala sa za odpoveď na úprimnú túžbu niekoho, tvoriť spoločne skvelý pár. Nielen túžiť po výnimočnom mužovi, alebo sa uspokojiť s tým, že "aspoň nejaký" ju chce, ale na vzťah sa pozerať ako na príležitosť k rastu. 

My, matky, považujeme sa za výnimočné? Uvedomujeme si dostatočne, že sme výnimočnými osobami v živote svojich detí? K tomu, aby sme boli a aby sme sa cítili ako Superstar, nepotrebujeme si robiť kariéru, ani dosiahnuť obrovskú slávu. Nikto na svete nie je rovnaký, sme jedineční, každý jeden človek. Rodičovstvo samo o sebe nás dáva do pozície, kde svoju výnimočnosť môžeme vnímať aj inak a každý deň. Pre niekoho sme majákom, príkladom, absolútnym stredom vesmíru. Ako by sme neboli teda výnimočné? V knihe Dojčenie slovom aj písmom som písala vetu, ktorá rezonuje mnohými čitateľkami a otvára inú perspektívu rodičovstva:

"...keď sa nám narodila dcérka, vedela som, že v prvom rade mám byť mamou. Nie preto, lebo v mojom živote je na prvom mieste dieťa, ale preto, lebo som na prvom mieste v živote svojho dieťaťa. V role iba ťažko nahraditeľnej."

7. Vytvorenie a podpora vlastnej hodnoty a sebadôvery

Dcére sa snažím odovzdať kroky, ktorými posilňuje vedomie svojej hodnoty a buduje zdravé sebavedomie. Tie, ktoré poznám a používam. Priznávam si chyby pred deťmi, lebo som sa zbavila presvedčenia, že by som tým znižovala ich úctu ku mne. Práve naopak.  S dcérou sa rozprávam aj o tom, čo sa mi v živote nepodarilo a predsa som vzácnou dospelou ženou. (veríme tomu, že naozaj sme?) Zároveň trénujem odpustenie sebe, že som niečo nezvládla, alebo som nevedela. Vnímam, ako sa časom menia naše konverzácie s dcérou. Dôvera v puberte sa nebuduje začiatkom puberty. Ako aj príprava na manželstvo nezačína, keď sa dcéra zasnúbi. Malými krokmi, hlavne prácou na sebe odovzdávame dcéram vzácne a prapotrebné veci, ktoré im pomôžu zodpovedne sa správať a prežiť aj obohacujúci a výživný sexuálny život. Byť skvelou partnerkou, nie iba vysluhovačom prianí, obeťou či ženou, ktorá len tak prežíva. A tiež sa stať skvelou matkou. Akými sa stávame prácou na sebe, postupne, aj my.

Predtým, že naše dcéry pôjdu na prvú párty, máme možnosť spraviť naozaj veľa. Pre ňu aj pre seba. 

S láskou k životu,

Katarína Brňáková

Majiteľka vydavateľstva TOP1 knihy s.r.o.