V diskusii som si všimla otázku mamičky, ktorá rieši, že jej dcéra (odhadujem 2–3-ročná) má záchvaty amoku, keď jej nastaví hranice. Doma majú jasné pravidlá a pani považuje seba za asertívnu ženu, čiže nevyhovie dcére vo všetkom, čo si zmyslí, len preto, že začne revať. Ale je už z toho unavená – tieto 30 min záchvaty ju oberajú o energiu a často sa aj sama rozčúli a kričí na dcéru. Potom sa cíti previnilo, že nie je dobrá mama. Chcela by mať pekný vzťah s dcérou, a nie aby si dcéra z detstva pamätala len ukričanú matku.

Po pár hodinách pani vypla možnosť komentovať jej príspevok, pretože ju podráždilo množstvo komentárov o nedostatku hraníc, o tom, že má dieťa ignorovať, nasadiť si slúchadlá, nechať vyplakať, nech sa dieťa samo odnaučí od amokov, nájsť si viac času pre seba a podobne.

Napísala som do danej skupiny samostatný príspevok, že sa to dá aj inak. Verím, že uvedená metóda padne na úžitok nielen tejto pani, ale aj iným rodičom. 😊

PRAKTICKÝ PRÍKLAD: Záchvat pri odchode z hojdačky (2-ročné dieťa)

Otázka inej mamičky z diskusného fóra:

Vedel  by  mi,  prosím, niekto  poradiť,  čo  robiť,  keď  dcérku  (2  roky)  neviem  ani  za  svet  dostať z hojdačky na ihrisku? 🙏
Keď sa hojdá, nič iné ju nezaujíma, len tá jedna hojdačka. Je schopná hojdať sa aj celé hodiny. Keď už musíme odísť, poviem jej, že sa ešte chvíľku pohojdáme a potom pôjdeme domov. Ale už vtedy začne kričať: "Nie domov, ale hojda, hojda!"
Vždy odchádzame nie s plačom, ale s obrovským revom, ktorý väčšinou prerastie do záchvatu, pri ktorom búcha, hryzie (nesiem ju na rukách) alebo trucuje a nechce ísť (keď ide po vlastných). Snažím sa hovoriť pokojne, chytím ju za rúčku a opýtam sa, čo sa deje. Vtedy sa trochu upokojí, povie, že chce hojdať, a ja jej odpoviem, že ju chápem, ale že už sme museli ísť domov. A zasa začne nervózne kričať, že sa chce hojdať.
Snažila som sa zaujať jej pozornosť niečím iným, ale nezabralo to. Väčšinou sa upokojí až doma, čo je asi 20 minút od ihriska. Raz sa upokojila niekde na polceste. 😄
Prosím o nejaké rady, čo robiť v takejto situácii. Rozmýšľam, že kúpime takú istú hojdačku k nám domov a na ihrisko už nepôjdeme 🙈 — viem, že to nie je riešenie. 😌

Odpoveď Michaely Ray:

V takýchto situáciách mi pri 2-ročnej dcérke pomáha klásť otázky, na ktoré bude chcieť neodolateľne odpovedať ÁNO. 

Táto technika preruší záchvat, dieťa sa začne cítiť pochopené, začne rozmýšľať a až potom je možné upriamiť jeho pozornosť na niečo iné – náhradné.

Napríklad:
"Ty si sa tam ešte veľmi chcela hojdať, že?"
Dieťa odpovie vzlykaním: "Áno," a už by sa skoro rozplakalo opäť.
Pokračujem ďalšou otázkou:
"Tebe sa táto hojdačka veľmi páči, že? Ty si tam chcela byť dlhšie, že?"
Opäť odpovie: "Áno," tentoraz nástojčivejšie a plač na chvíľu preruší.
"To ti rozumiem. A chcela by si sa hojdať dlho aj poobede?"
"Áno," ešte stále trochu plače, ale zároveň rozmýšľa nad otázkou.
"A hojdalo by sa ti dobre aj s plným bruškom?"
"Áno," pomaly sa upokojuje.
"A dala by si si aj mamičkine mliečko?"
"Áno."
"Tak dobre, dám ti mliečko hneď, ako prídeme domov. Čo povieš, bude ti chutiť mliečko?"
"Áno."
"Dobre, mamička ti ho dá. Pozri, už sme skoro doma..."

(Tento postup je praktickým príkladom uplatnenia metódy NLP Pace and Lead – vo voľnom preklade Naladenie sa a vedenie. NLP znamená neurolingvistické programovanie. Táto metóda je jednou z 19 techník vysvetlených v knihe Olívia v bublinke odvahy.)

Správa od mamičky o niekoľko dní:
"Michaela Ray de Witters, dnes sme to skúšali a musím Vám naozaj zo ❤️ poďakovať – funguje to! 🙏
Chce to určite trpezlivosť, ale vďaka tým otázkam to dnes vôbec neprešlo do záchvatu nervov. Najskôr bol ešte plač, ale postupne sa upokojila, a keď už bola viac-menej pokojná a sústredená na mňa, výborne zabralo aj "nalákanie" na mamičkine mliečko. A už sme boli doma. 🙏
Takže cesta domov z ihriska bola bez plaču. Stále sme sa rozprávali, a keď si spomenula, že sme vlastne odišli z hojdačky, začala zase trochu mrnčať, ale opäť som použila tie otázky a znovu to zafungovalo. Hneď sa upokojila. ❤️"

Záver:
Samozrejme, ide o príklad na danú situáciu. Nie vždy je k dispozícii mamine mliečko a podobné možnosti. 

Tento typ otázok sa však dá aplikovať aj na iné situácie a na staršie deti.

S mojou momentálne 5-ročnou dcérou, keď ju chytí amok, pracujeme aj so slovom AMOK. Napríklad jej poviem:
"Zlatko, vidím, že na teba ide amok. Som tu pre teba, a ak budeš chcieť, pomôžem ti, aby sme ho spolu odkopli. Rozumiem, že [uveď niečo relevantné k dôvodu jej amoku]. Ty by si chcela [uveď, čo by ju potešilo, keby sa splnilo], že? Spravilo by ti to veľkú radosť a cítila by si sa lepšie, keby to tak bolo, však?"

Takto sa opýtam aspoň 5 otázok, na ktoré bude chcieť neodolateľne odpovedať "ÁNO." Stojím kúsok od nej s otvorenou náručou, čupnem si, aby som bola na jej úrovni očí. (Ale neobjímam ju nasilu, pretože počas amoku by to odmietla). Ako sa začne upokojovať, sama ku mne príde a využije možnosť objatia.

Následne napríklad ona navrhne, že odkopneme amok, aby na nej už "nesedel." Chvíľu sa s tým zabáva a "odkopáva" ho nožičkou, zatiaľ čo sa ma drží.

(Keďže tento postup už pozná, niekedy uprostred revu, sĺz a "odpadávania" na zem mi rovno povie, že ide na ňu amok. To znamená, že niekedy je schopná takej sebareflexie, aj keď to ešte sama nevie zastaviť.)

Ak náhodou plakala pre niečo, čo jej niekto povedal a čo sa jej dotklo, pridáme aj "vytrhávanie" pomyselných ostrých šípov z jej srdiečka a odhadzovanie ich do koša. Zvyčajne jej to nakoniec príde vtipné.

Celý proces trvá od 30 sekúnd do niekoľkých minút. Máme s dcérou v tomto viacročnú prax a funguje nám to na všetky typy amokov.

Iné deti sa síce môžu prejavovať inak, ale určite stojí za to vyskúšať tento postup. Ideálne opakovane, aby sa proces zautomatizoval a aby sa v ňom dieťa aj rodič cítili "doma".

Michaela Ray - terapeutka & autorka

Foto: pixabay (1,2), Michaela Ray (3), Vitalija Photography (4)