Skúškové  obdobie  je  v  plnom  prúde.  Držíme  palce  našim  deťom  a zároveň máme obavy. Jedna z tých hlavných obáv je pozrieť sa priamo do očí tomu, čo v nás môže prebudiť toto obdobie. Staré vzorce, presvedčenia, pocity, reakcie na situácie dávno zabudnuté nás môžu budiť zo spánku alebo sťahovať žalúdok. Zopár takých záležitostí, ktoré ako rodičia môžeme zažívať počas skúškového obdobia našich dospievajúcich a dospelých detí:

1., Nie som dosť dobrý rodič

Kritika okolia na naše rodičovstvo sa dostane akoby "pod lupu". Obavy, že dieťa nezvládne skúšku, zväčšia aj naše hlboko zakorenený strach, že okolie predsa má pravdu a v rodičovskej úlohe zlyhávame. Pritom nikto nemá patent na výchovu dieťaťa, ani svojho, na výchovu druhých už vôbec nie. Ak sme od detstva vystavovaní kritike, skúškové obdobie môže znamenať aj živú plochu pre útoky. Hlavne od seba.    

2., Nedávam dosť - nie som dosť

Porovnávanie sa a dávanie schopnosti a možnosti materiálnych vecí do súvislosti s našou hodnotou nás tlačí do výkonu, ktorý nás môže ničiť fyzicky aj psychicky. "Budem dosť, keď...." je tichý zabijak,  lebo  nám  berie  spokojnosť  s dosiahnutými cieľmi a vďačnosť za každodenné maličkosti, z ktorých sa skladá život. Núti nás dávať ďalšie a ďalšie ciele bez radosti z tých, ktoré dosahujeme každý deň a prenáša fokus na relativizovanie našej hodnoty - musíme sa porovnávať s druhými.  Ak máme viac - sme viac, ak máme menej - sme menej. Ani jedno ani druhé nám neprinesie pokoj na duši, lebo vždy sa nájdu ľudia, ktorí majú viac, ako my.  

3., Som neviditeľný/á

Skúškové obdobie sa často prelína s obdobím, keď mnohí z nás riešime zmysel svojho života, robíme "inventúru", čo sme vlastne v živote do 40-ky, 50-ky dosiahli. Nesplnené sny a túžby svietia silnejšie, ako neónové nápisy v našej mladosti, keď sme plánovali veľkolepý život. Chýbal/a by som vôbec, keby som tu nebol/a? Alebo by som bol/a nahraditeľný/á v práci aj v živote druhých? Koho vlastne zaujímam naozaj, nielen povrchne? Ako ma ľudia poznajú, aký obraz o mne majú? 

4., Potreby iných sú dôležitejšie, na mojich nezáleží

Toto sa vtĺkalo do mnohých z nás. A prevzatý vzorec sme úspešne presadili aj do svojho dospeláckeho života. Vášeň k životu vyhasína, roly sa zredukovali na obsluhu potrieb okolia. Zastupovať kolegov v práci, zarábať dosť peňazí pre rodinu, pomáhať starnúcim rodičom, podporiť tých, ktorí sú na tom horšie, ako my. Po 40-ke, v období perimenopauzy u žien klesujúcou hladinou estrogénu sa čoraz častejšie vynorí otázka: kde som v tom celom ja a moje potreby? Čo som vlastne doteraz pre seba robila, okrem budovania obrazu dobrej partnerky, kolegyne, zamestnankyne, mamy? Je to niečo, v čom sa cítim dobre, alebo ma to tlačí, ako starý kabát, o dve čísla menší? 

5., Výsledok dieťaťa hodnotí mňa ako rodiča

Od malička sme si zvykli na hodnotenie, akoby čísla dokázali vyjadriť, čo sme zač. Známky v škole, telesná výška a váha, výška platu a prémií, zostatok na účte, hodnota majetku, vek a ďalšie údaje. Stotožnili sme sa s tým, že čísla nás hodnotia. A teraz stojíme pred skúškami dieťaťa - nejaké percento, známka, ktoré akoby vypovedali o našej hodnote ako rodiča. 

Najničivejšou "súčiastkou" v tom celom príbehu je predstava hnevu a hanby. Veď čo by povedali iní?

"Keď skúška nevyjde, bude to moja hanba a budem sa na seba hnevať, že som ako rodič zlyhal/a."

Samozrejme nie všetci rodičia to tak cítia, ale nejakú časť tých vecí prežívame. A často popierame, predsa sa tak nemôžeme cítiť!    

Naše hlboké presvedčenia, nevypovedané, zatĺkané vnútorné boje vytvárajú neviditeľné bremeno aj našim deťom. Môžeme si klamať, že nie, o čom nehovoríme, to ani neexistuje. Ale život sa točí nielen okolo toho, čo je viditeľné a prezentované. Je to omnoho zložitejšie a skôr či neskôr sa objaví to, čo si nechceme priznať ani sebe.

Buďme dobrí k sebe. K tomu dieťaťu, ktoré žije v našom vnútri a už desaťročia počúva hlasom druhých, že nie je dosť dobré, že musí niečo spraviť, aby bolo milované, ktoré neguje samo seba. 

Pre mnohých z nás môže byť obtiažne úprimne, zo svojho vnútra vysloviť odpoveď na otázku, čo pre nás skúška nášho dieťaťa znamená. A to, čo by sme potrebovali, tak skutočne. Čo nám chýba. Nie to, čo by od nás chceli druhí počuť a čo by sme chceli počuť od seba, aby sme sa cítili dosť dobrí. 

Priznať si, ako sa vecí majú, môže byť prvým krokom k položeniu bremien, ktoré vláčime. Vlastne najprv by sme ich mali prestať vôbec vytvárať.   

Prajem nám všetkým, rodičom, aby sme dokázali byť úprimní k sebe. Prestať sa porovnávať, merať svoju hodnotu číselnými údajmi, neustále ustupovať. Pomôžeme tým svojim deťom najviac. 

Ak neviete, ako začať, zo srdca odporúčam knihu Som skvelé dieťa - 7 pilierov detského sebavedomia. Áno, nám, dospelým. Ako prejav lásky k dieťaťu, ktoré žije v našom vnútri. Ja som to vyskúšala a viem len a len odporučiť. :)  

Recenziu Alžbety (dospelej čitateľky) nájdete TU.

O tom, prečo som brala diagnózu dcéry ako osobné zlyhanie, si môžete prečítať TU. 

Láskyplné skúškové obdobie prajem. 

S láskou k životu 

Katarína Brňáková

Majiteľka vydavateľstva TOP1 knihy s.r.o.